BORIS ONDREIČKA: BLACK BIRDS & BLACKBIRDS

11. 9. 2011

V poslednej dekáde sa spochybňovanie národnej štruktúry Benátskeho bienále stalo rituálom kritiky. Ako všetky formy kritiky, aj táto sa časom zmenila len na akýsi reflex, pričom dávno stratila svoju údernosť. Program Rómskeho pavilónu na tohtoročnom bienále pod názvom Zavolajte svedkov v kurátorskej koncepcii Márie Hlavajovej však vniesol do tejto suchopárnej debaty novú a prekvapivú otázku, čo sa naozaj deje s tými „bezdomoveckými“ (etnickými) skupinami, ktoré v súčasnej politickej situácii nespadajú pod koncept národnej identity. Počas trojdňového vernisážového programu prostredníctvom prednášok, performancií, projekcií a diskusií, z ktorých sa vyvinula výstava a digitálna platforma, Rómsky pavilón oživil ideu štátnosti, založenú na paradoxnej premise provizórnej a nevyhnutnej dočasnej utópie pre tie chúlostivé indivíduá, ktoré vytláčajú z jednej hranice do druhej, pričom im upierajú ľudské právo na vlastný domov.

Vzorový príklad bezdomovectva rómskej identity v súčasnej Európe poskytol kurátorský rámec performance Borisa Ondreičku nazvanej Black Birds & Blackbirds. V skutočnosti nehľadal svedkov – ak však samozrejme nerátame duchov ľudského svedomia. Na začiatok Ondreička doslovne odobral strechu nad hlavou svojou performance: konala sa o polnoci na malom moste hneď za rohom Rómskeho pavilónu. Umelec, oblečený neformálne v čiernom ako moderátor, stál oproti publiku, ktoré sa usadilo na schodoch mosta, aby ho počúvalo, pričom sa počas celej polhodinovej akcie muselo uhýbať náhodným okoloidúcim, ktorí prechádzali cez toto dočasné zhromaždenie.

Ondreička začal svoje čítanie v rýchlom tempe, načrtol scénu domáceho násilia, ktorú si zapamätalo z detstva jeho „lyrické ja“ – drozdy (blackbirds) v záhrade. Po úvodnom opise intimity a strachu text explodoval do mnohonásobných perspektív a krok po kroku rozpitvával každý výraz, ktorý bol použitý. Ondreička rozoberal všetko, čo sa pôvodne javilo ako daná identita alebo nemenná entita – od konkrétneho a privátneho po univerzálne a politické, od vynálezu vodky po periodickú sústavu prvkov, od reflexií ľudského vnímania a pamäte po historické a geopolitické odbočky a diskurz zameraný na hierarchiu ľudských orgánov. Zároveň sa text samotný neustále premieňal, mutoval rétorické postupy z naratívneho do filozofického a vedeckého do otvorenejšej a poetickej formy prejavu, kde jazyk samotný prevzal iniciatívu a anuloval autorstvo ako kontrolovaný a kontrolujúci akt vedomia. Na záver nás doviedol do nekonečného opakovania zvolania To do, to do, to do, to do…, ktoré sa postupne strácalo v rytme a melódii Lou Reedovej piesne Walk on the Wild Side.

A naozaj, performance Borisa Ondreičku bola gnozeologickou dobrodružnou prechádzkou. Cítil som sa, akoby mi dali mikroskop a teleskop naraz, aby som zaostril na vlastné nohy. Všetko, čoho sa text dotkol – či tobola téma alebo spôsob rozprávania – bolo úzkostlivo rozobraté na tisíc malých čiastočiek. Prostredníctvom ukotvenia inakosti v sebe samom táto čítačka radikálne dekonštruovala pojem identity ako takej, pričom čerpala z materialistickej kozmológie všeobecného bezdomovectva ľudského vedomia. Áno, možno to bol punk, ale nevyzeralo to čudne.

 

BORIS ONDREIČKA, Zavolajte svedkov, čítacia performancia, 2. júna 2011, 00:00 h, Rómsky pavilón, Sprievodné podujatie, 54. Bienále v Benátkách, foto & courtesy: BAK Utrecht.

 

Daniel Pies je nezávislý kurátor a kritik, žijúci a pracujúci v Karlsruhe a Mníchove.

Find more stories

Články