TOMÁŠ SVOBODA

11. 4. 2011

V galérii Hit a paralelne v project room galérie amt_project prebiehala na prelome marca a apríla na Slovensku prvá samostatná výstava Tomáša Svobodu s názvom Netuším, že to takto skončí v kurátorskej koncepcii Miry Keratovej. Výstava expandovala z galerijného prostredia aj do exteriéru mesta niekoľkými site-specific intervenciami na Ventúrskej ulici, spájajúcej obe galérie. Svoboda tu predstavil svoj najnovší projekt, v ktorom plynulo nadviazal na svoju predchádzajúcu tvorbu, pre ktorú je typické analyzovanie procesov sprostredkovávania a reinterpretácie ideí a ich minimalizovanie na významové morfémy. Tie bývajú v Svobodovom podaní redukované na jednoduché príbehy a asociácie, ktoré má dotvárať sám divák na základe ponúknutých znakov.

Hlavná časť Svobodovej prezentácie v galérii Hit pozostávala z inštalácií kulís imitujúcich domáce interiéry a zákutia, podobné tým, ktoré vytvoril aj v niektorých predchádzajúcich prácach (napr. Home video, Imagine Psycho). Ambivalentným pokračovaním, vyhrotením i negáciou, bola inštalácia kulisy neutrálneho a odosobneného modrého priestoru blue screen room ako akéhosi nulového bodu v priestoroch amt_project.

Na rozdiel od predošlých inštalácií, kulisy neboli doplnené žiadnymi ďalšími prvkami, ktoré by mali divákovi ponúkať, resp. usmerňovať líniu jeho možných príbehov, teda okrem inscenovaných prostredí nenaznačuje žiaden ďalší námet k dejovej narácii. Tú navyše autor komplikuje, keď jednotlivé sekvencie neradí lineárne. V Hite sa návštevník ocitá najprv v bytovom jadre, potom v predsieni a napokon pred vchodovými dvermi, nejde však priamo o samotnú scénu, ale čosi na pomedzí, kde je divák pasívny, ale zároveň je v úlohe aktéra. Napokon aj jednotlivé zastavenia na trase medzi galériami, ktoré (ak celú vec interpretujem správne) neboli ničím iným ako privlastnenou realitou, resp. subtílnymi zásahmi do reálneho prostredia, spôsobili skôr neistotu a rozpaky.

Napriek tomu, že Svobodova práca programovo „stimuluje osobné asociácie a spúšťa narácie“, dá sa polemizovať s interpretáciou kurátorky, že „statická inštalácia tu nadobúda performatívny charakter“.

 

TOMÁŠ SVOBODA, pohled do instalace výstavy Netuším, že to takto skončí, 2011.

 

Eliška Mazalanová

Find more stories

Články