Maliarska trilógia Štefana Balázsa

11. 4. 2011

VÝCHODISKÁ GENERÁCIE maliara Štefana Balázsa (1958) znevýhodnili politické pomery. Insuficienciu normalizačných praktík školy (VŠVU Bratislava, 1979 – 1985) saturoval samoštúdiom. S výzvami európskej postmoderny sa identifikoval spočiatku v polohe figurálnych citácií a interpretácií s odkazmi na barok, symbolizmus a expresionizmus. Bola mu blízka fenomenálna expresia Kiefera či intelektuálna skrumáž a živočíšna vitalita bytostného figuralistu Baselitza.

Balázsovu tvorbu vnímame dnes ako kontextuálnu trilógiu. Prvé obdobie (1985 – 1991) sa prejavuje fúziou výrazovosti maľby a kresby, otvorenou až fragmentovanou kompozíciou, svetelnými kontrastmi, robustne uvoľneným rukopisom. Obrazy predstavujú ironický dištanc novo čítaných príbehov umenia, archetypálne odkazy, symbolické uchopenie tela a prostredia, kompozično-naratívnu vrstvenosť a intertextualitu diela. Tieto kvality ranej tvorby Balázsa boli príznakmi autorovho uvažovania o povahe maľby a prísľubom jej ďalšieho racionálneho rozvinutia.

Začiatkom 90. rokov umenie mladej generácie smerovalo k odmietaniu vlastnej diskontinuálnej tradície. Bola tu opäť raz výzva vyrovnania sa s európskym, ale i domácim vývinom umenia 20. storočia. V programe Štefana Balázsa začiatkom 90. rokov nastáva zásadná zmena – opustenie teritória figurácie a predmetnosti. Autorský variant abstrakcie odštartoval v roku 1993. Prejavoval sa ikonizáciou tvaru, kompozičnými a znakovými prvkami, ktoré vykazujú latentné antropomorfné kvality (Hĺbka času, Chodec v púšti, Vulcanus, 1993 a iné). Novú fázu v tvorbe reprezentujú znepokojujúce, nezreteľné, do seba uzavreté robustné tvary, v ktorých možno sledovať ešte odkazy na pojem korporality. Balázs prináša celkom inú kategóriu znakov „bez denotátov“. Presúva sa k filozofickým a ontologickým kategóriám hmoty, bytia, predstavy či súcna. Vrchol tejto etapy tvorí séria horizontálnych „pásových“ maliarskych štruktúr, ktoré odkazujú k podnetom Rothkovej duchovnej koncepcie abstrakcie. Záujem koncentruje na významový aspekt sublimujúceho maliarskeho tvaru, ktorý opúšťa mimetický rádius tvorby v prospech čírej postabstrakcie. Tieto pojmy v kontexte neokonceptualizmu znamenajú najmä vizualizáciu uvažovania o povahe maliarskeho média a gesta.

Koncom 90. rokov, kedy na slovenskej scéne registrujeme revitalizáciu média maľby, už nielen konceptuálnej, ale v celej škále hybridných polôh neorealizmu, neoexpresionizmu, neobaroka či len novej vecnosti, Balázs syntetizuje. Obrazy ako Duálny princíp či Mapa sveta sú už explikáciou nového programu a súčasne v nich doznieva osobitý prístup k abstrakcii, podobný niekdajšiemu programu napríklad Alojza Klimu, ktorý pracoval v intenciách geometrickej abstrakcie, no trval na rukopisnej stope, alebo Miloša Urbáska v sériách pastelov z 80. rokoch.

Aktuálna výrazová poloha tvorby Balázsa (od 2001) je zásadne iná, vzdialená ranej tvorbe, ale súvisiaca s obdobím medzi postfiguráciou a abstrakciou. Hlavným pólom záujmu sa stáva elementárna obrazová štruktúra a sémantika obrazových prvkov (cykly Utópie a Nemiesta). V jej rámci pracuje autor s minimalizáciou tvaru a znaku, ktoré komplementarizuje. Obrazové štruktúry sú redukované na istý typ geometrizovaného elementarizmu – kružníc, elíps v kontrapunkte so základnou formou štvorca a obdĺžnika. Významovo posúvajú symboliku pôdorysov miest (a nemiest) do idealizovaných konceptov sveta (a svetla). Nová koncepcia znakovo pôsobiacej maľby bez konkrétnych mimetických prvkov uvoľňuje štýl maliara smerom k analytickej hre vzťahov farieb a tvarov v ich kontradikcii. Estetický rámec týchto diel, viac než ideovosť či ikonografický koncept, preferuje precízny a racionálny maliarsky akt, prácu s hmotou, farbou a svetlom. Balázs konceptualizuje svoj aktuálny maliarsky program do oblasti analýzy výrazových prostriedkov, presnejšie však vrstiev, stupňov maľby a jej hraníc medzi chladným geometrizmom, expresiou farieb a prázdnom. Blízkosť obsahového pozadia i príbuznosť výtvarného myslenia nachádzame v tvorbe Petra Halleya alebo Imre Baka.

Štefan Balász (*1958 v Podbrezovej) žije v Rimavskej Sobote. Od roku 2009 je prodekanom FVU AU Banskej Bystrici.

 

ŠTEFAN BALÁZS, Vlny, 2008, akryl na plátne, 180×220 cm. Foto: Martin Petrík.

ŠTEFAN BALÁZS, Egeo pelagos, 2010, 555×777 cm, akryl, plátno;

Možnosti voľby, 2003, olej na plátne, 160×320 cm.

 

Alena Vrbanová je teoretička umenia.

Find more stories

Články