HISTORIK UMENIA VO FUNKCII – OHROZENÝ DRUH?

11. 4. 2011

 

 

 

 

Jej podnetom bolo odvolanie Vladimíra Beskida z funkcie riaditeľa Galérie Jána Koniarka v Trnave bez relevantných odborných dôvodov. Okrem neho sa diskusie zúčastnili aj ďalší kolegovia, ktorí majú osobné skúsenosti s uplatňovaním „slovenského modelu demokracie“ – teda politickej moci – v oblasti kultúry a jej inštitúcií, aký na Slovensku panuje už dlhodobo: Alena Vrbanová, riaditeľka Štátnej galérie v Banskej Bystrici od 1. júla 1992, odvolaná v júli 1995, opäť riaditeľka tej istej inštitúcie od mája 1999 do februára 2007 a Richard Gregor, od augusta 2007 vedúci oddelenia kultúry bratislavského Starého mesta, odvolaný v decembri 2008. Pozvaná Katarína Rusnáková, od roku 1992 riaditeľka Považskej galérie v Žiline, odvolaná roku 1997, sa z pracovných dôvodov diskusie nezúčastnila. Napokon, ja sama do kategórie avizovanej názvom článku tiež patrím: funkciu riaditeľky Slovenskej národnej galérie som získala konkurzom na obdobie štyroch rokov. Inštitúciu som viedla od začiatku júna 1990 do konca júna 1992, kedy som bola „z organizačných dôvodov“ listom ministra kultúry Dušana Slobodníka z funkcie odvolaná. Túto skutočnosť oznámil deň predtým v hlavných správach STV víťaz parlamentných volieb Vladimír Mečiar, predseda strany HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) počas vernisáže reprízy výstavy Výzva – Od ideológie k ideám v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, ktorá sa v mojej autorskej koncepcii premiérovala niekoľko týždňov predtým v Pavilóne umenia na EXPO´92 v Seville. Samotný Vladimír Beskid bol poverený vedením Galérie Jána Koniarka v Trnave od 1. decembra 2005 do konca februára 2006. 1. marca 2006 bol menovaný riaditeľom inštitúcie. Z funkcie bol odvolaný 9. februára 2011, hoci pokusy o odvolanie zažil už v roku 2008. Vtedy im však odolal.Pod týmto názvom som prostredníctvom skromnej Nadácie súčasného slovenského výtvarného umenia, ktorú vediem, ako aj pod záštitou Slovenskej sekcie AICA, usporiadala v spolupráci s Galériou Cypriána Majerníka v Bratislave verejnú diskusiu.

Vari nie je treba zvlášť zdôrazňovať, že Vladimír Beskid bol kompetentným odborníkom vo svojej funkcii. Pod jeho vedením si Galéria Jána Koniarka udržala úroveň špičkovej výstavnej inštitúcie s medzinárodným priemetom. Tento trend naštartovala ešte bývalá riaditeľka Viera (Jančeková) Levitt a on obohatil jej činnosť o ďalšie aktivity, ktoré svojím dosahom modelujú výtvarné dianie v stredoeurópskom priestore relevantným a porovnateľným spôsobom. Napríklad bienále mladého umenia Skúter bolo pod jeho vedením otvorené už po tretí raz. Vladimírovi Beskidovi treba želať, aby ako odborný pracovník inštitúcie, ktorú viedol, vydržal, a aby riaditeľ, ktorý jeho bývalú pozíciu obsadí, jeho kreativitu rešpektoval.

Iná otázka je udržateľnosť situácie, keď odborníkov z vedenia kultúrnych inštitúcií – v uvedených prípadoch galérií – odvoláva takmer automaticky novozvolený parlament či zastupiteľstvo. Niekedy si poslanci vezmú na mušku jedno konkrétne miesto – potom to vyzerá ako osobná nevraživosť voči konkrétnemu riaditeľovi – inokedy chcú vytvoriť zdanie slušnosti a vyhlásia konkurzy celoplošne. V oboch prípadoch však pri svojom rozhodnutí vychádzajú z falošnej premisy, že profesionálmi sa to na Slovensku len tak hemží, že každý je okamžite nahraditeľný. Opak je však pravdou a vo vyspelých európskych krajinách je takýto spôsob zaobchádzania s osobnosťami atavizmom. Štandardy slušnosti vyžadujú, aby bola funkcia získaná na základe konkurzu po celý čas trvania mandátu nedotknuteľná – výnimku tvoria len prehrešky voči zákonom či hrubé odborné chyby. Na tie prvé platí prezumpcia neviny a vážnosť tých druhých – ako poznám galerijnú (rozumej muzeálnu) prax z Francúzska a Nemecka – posudzujú relevantní odborníci z radov nezávislých osobností menovaní do správnej rady inštitúcie zriaďovateľom. Žiadna politická strana nemôže priamo a v krátkom čase po víťazných mestských, regionálnych či celoštátnych voľbách vyhlásiť akýkoľvek konkurz prostredníctvom novozvoleného parlamentu či zastupiteľstva. Demokracia a odbornosť sú dve rôzne veci.

Po náhlom a nečakanom odvolaní relevantného odborníka z jeho funkcie totiž zahraniční partneri, ktorí s ním dlhodobo pripravovali spoločné a výmenné projekty či výstavy, nerozumejú skutočnosti, prečo ho zo dňa na deň nahradí niekto iný, niekto neznámy. Zväčša od projektu ustúpia a hľadajú kontakty inde, v inej stredoeurópskej krajine, kde ich takéto nemilé prekvapenia čakať nebudú.

Problémom číslo jeden je teda kontinuita relevantnej odbornosti vo vedení galérie (resp. múzea či inej kultúrnej štátnej, regionálnej či mestskej ustanovizne): ak táto absentuje, každý nový riaditeľ začína od nuly, bez patričných medzinárodných kontaktov, čo v konečnom dôsledku hendikepuje nielen konkrétnu inštitúciu, ale dlhodobo to zo Slovenska ako celku robí krajinu s neistými pravidlami, ktorej sa veľké medzinárodné projekty vyhýbajú. V Nemecku napríklad udržiavajú kontinuitu praxou hodnou nasledovania: konkurz na miesto riaditeľa kultúrnej inštitúcie sa koná približne rok pred skončením mandátu aktuálneho riaditeľa a posledný polrok súbežne pracujú aktuálny i budúci riaditeľ, pričom sa môže končiaci riaditeľ o svoju funkciu opätovne a neobmedzene uchádzať(informáciu mám overenú z Hessenska a Bádenska-Württenberska). Takýto postup zabezpečuje plynulé a kolegiálne prevzatie kompetencií i dlhodobých rozpracovaných projektov včítane medzinárodných kontaktov, pričom je samozrejmé, že funkcia je jedna vec a autorstvo vec druhá.

V roku 1968 publikovala Iva Mojžišová esej Politika je moderný osud. Píše v nej o dvadsaťročí, ktoré formovalo našu kultúru a naše výtvarné umenie, pričom „politika a jej dôsledky (sa) môžu stať osudom natoľko, že kradmou rukou siahajú na všetko a na každého“ a pokračuje, že „krivda spáchaná na ľuďoch sa neodstane.“ Na poli súčasného výtvarného umenia, jeho výstavnej a zberateľskej praxe, ako aj interpretácie najmä v galerijnej oblasti, je jej pripomenutie etických mantinelov, v ktorých žijeme, stále aktuálne. Zmenilo sa štátne zriadenie a zmizla jeho monopolná moc aplikovaná na umenie – teda ani umenie, ani jeho reflexia alebo praktická rovina nie sú viac služobníkmi ideológie. Ale humánny rozmer v kultúre, včítane výtvarného života, po ktorom Iva Mojžišová volá, ešte stále na Slovensku absentuje. Aj odvolanie Vladimíra Beskida z funkcie riaditeľa Galérie Jána Koniarka (arogantným spôsobom z pozície práve nadobudnutej politickej moci, ktorá ignoruje odbornosť) to – žiaľ – potvrdzuje.

 

Ing. Tibor Mikuš predseda Trnavského samosprávneho kraja na protestnom transparentne;

Protest umeleckej obce proti odvolaniu Vladimíra Beskida, organizovaný výtvarníkmi Martinom Kochanom a Tomášom Beňadikom 9. februára 2011 pred budovou Trnavského samosprávneho kraja v Trnave. Foto: Dáša Barteková.

Protest umeleckej obce proti odvolaniu Vladimíra Beskida z postu riadieteľa Galérie Jána Koniarka v Trnave.
Zuzana Bartošová je teoretička umenia, riaditeľka Nadácie súčasného slovenského výtvarného umenia.

Find more stories

Články