Bez zbytočných rečí

11. 4. 2011

Socha ako jedno z tradičných výtvarných médií prechádza v posledných rokoch výraznou (seba)transformáciou. Premena jej priestorového, materiálneho a tiež socio-politického charakteru v slovenskom prostredí najtesnejšie súvisí s expanziou nových foriem umenia v 90. rokoch minulého storočia – objekt, inštalácia, nové médiá a ich presahy. Práve tieto tendencie vstúpili do sochy a radikálne ju ovplyvnili. Nestali sa len „pridanou deklaráciou aktuality“, ale integrálnou a priam neopomenuteľnou súčasťou priestorového umenia dnes. Samotné pojmy socha a sochárstvo sa napriek tomu zdajú byť naďalej „neohroziteľné“, príliš kanonizované a sedimentované. To, čo pôvodne pomenúvali, je však prinajmenšom vzdialené súčasnému 3D prejavu.

Výstavu Bez zbytočných rečí (NG, Galéria mladých) možno považovať za prvý parciálny pokus reflektovať nové polohy priestorových médií, ako aj kriticky reagovať na dlhodobú absenciu aktualizovaného diskurzu v tejto oblasti umenia. Na vybranej vzorke mladých slovenských autorov (Radovan Čerevka, Tomáš Džadoň, Štefan Papčo, Pavla Sceranková, Ivana Sláviková, Nina Šošková, Ľudmila Valenčíková) expozícia odhaľuje predovšetkým odklon od sochy k objektu a intermédiám, ako aj presun od materializovanej formy k „sformovaniu“ idey. Konceptuálny rámec zastúpených prác napokon paradoxne spochybňuje samotné východisko výstavy – sochu ako médium. Zdôrazňuje čosi celkom iné, než je predstava samostatne stojaceho, statického a „remeselne“ pojednaného diela (ešte v perspektíve modernistického výkladu pojmu).

Ani jedno dielo tu nereprezentuje sochu v pôvodnom význame. Tomáš Džadoň sa výstavy účastní konceptuálnym návrhom na akciu vo verejnom priestore – na papieri zarámovanom a zavesenom na stene galérie (Keď myš naháňa mačku, after Santiago Sierra, 2011), Ivana Sláviková a Nina Šošková sa zhovárajú na tému súčasné sochárstvo a jeho kríza v spoločnom autorskom videu (Dôverní priatelia, 2011). Socha sa v ich dielach stáva primárne témou, kontextom, nie určujúcou formou.

Práce Štefana Papča a Pavly Scerankovej sú síce 3D, jednoznačne sa však prikláňajú k objektu a inštalácii. U oboch týchto autorov treba pripomenúť aj často využívaný interaktívny rozmer tvorby, prostredníctvom ktorého opäť dochádza k významnej inovácii tradičného média. Kým Papčo vo svojich dielach konceptuálne modifikuje, „odtláča“ autenticky zažívanú krajinu (United Mountains, 2009 a Arena Reload, 2009), Sceranková, ktorá je najsilnejším článkom celej výstavy, materializuje svoje dielo významovým napätím medzi dvoma typmi ready made a ich precíznou kompozíciou, ktorá má silnú metaforickú, symbolickú povahu (Až až, 2010). Odtláčanie, resp. priame snímanie fragmentu reality, pritom charakterizuje aj site-specific objekt Niny Šoškovej Rohož III. (2011).

Definitívne „rozpustenie“ pojmu sochy ukazuje Radovan Čerevka v práci Culinary Volcano (2010), kedy kombinuje video, inštaláciu a performatívno-procesuálnu bázu vzniku diela. Akciu a čas priznáva ako autonómne prvky súčasného sochárstva. U Ľudmily Valenčíkovej je touto pridanou hodnotou faktický pohyb, no jedná sa o pomerne oneskorené „objavovanie“ kinetizmu v soche (Ústrojenstvo, 2011) a hraničnej polohy medzi 2D obrazom a jeho reliéfnym vystupovaním do priestoru (séria Prenikanie vnútorného priestoru, 2007), čo v takejto forme dôverne poznáme už z tvorby Jany Želibskej či Márie Bartuszovej.

Kurátorská výstava teoretika Romana Popelára tak ponúka otvorené spektrum polôh súčasného slovenského 3D umenia, je však len čiastková a zameraná výhradne na mladú, hoci už dnes úspešnú a výraznú generáciu autorov. Nemožno si z nej spoľahlivo vytvoriť úsudok o celku priestorových médií, ktorý by si skutočne vyžadoval koncentrovanejšiu pozornosť.

 

PAVLA SCERANKOVÁ, Až až, 2010, nájdený perinák, udica, video, foto: Dáša Barteková;

RADOVAN ČEREVKA, Culinary volcano, 2010, videoinštalácia, 130x50x60 cm, video 4. min. 14. sek, foto: archív autora.

 

Nina Vrbanová je kurátorka a šéfredaktorka časopisu art(eria).

Find more stories

Home