Alex Mlynárčik ODNIEKIAĽ NIEKAM?

11. 4. 2011

TENTO TEXT MAL byť pôvodne rozhovorom s Alexom Mlynárčikom – zakladateľom konceptuálneho a akčného umenia v Československu, priateľom Pierra Restanyho a bratrancom Nových realistov. Pripravované vydanie autobiografie Odniekiaľ niekam nás ale priviedlo na myšlienku prezentovať niekoľko myšlienok z knihy. Jedná sa teda o fragment inak koncipovaného, ale predovšetkým podstatne rozsiahlejšieho celku (cca 300 strán). Zámer otvoriť na pôde časopisu Flash Art Czech and Slovak Edition tému Alex Mlynárčik týmto textom nepovažujeme za uzatvorenú.

 

Šiesty ročník znamenal pre mňa nádej na ukončenie celého toho trápenia. A vtedy opäť zasiahla náhoda. Spolužiak Filko, s ktorým som síce neudržiaval zvlášť blízke kontakty, mi jedného dňa ponúkol, či by som chcel s ním vystavovať. Vraj už dohodol chodbu v redakcii denníka Smena na Dostojevského rade. Tam sa občas organizovali malé výstavky. Bol som prekvapený, najmä tým, že si vybral práve mňa. Šli sme sa tam pozrieť. Priestor bol pomerne rozľahlý, a preto sme prizvali ešte sochára-spolužiaka Ladislava Gajdoša a mladšieho Ivana Vychlopena. O necelé dva mesiace mala byť vernisáž a bolo treba urobiť veľa vecí. Pre Filka to nebol nijaký problém, mal nespočítateľné množstvo prác všetkého druhu. O ostatných som nevedel, no ja som nemal okrem zmätkov vo vlastnej hlave nič. Dostal som sa do čudnej situácie. Všetci si mysleli, že mám doma bohviečo. Privolali mladého kolegu z univerzity, končiaceho umenovedca Bobeša Bachratého. Ten mal všetkým všetko posúdiť a povyberať. Hneď začal u Filka. Chodil som hore-dolu a rozmýšľal, ako sa z celého vyvlečiem (navyše sa pracovalo na diplomovkách).

Odrazu som sa cítil, akoby som odstúpil z turnaja v prvom kole. Videl som pred sebou spýtavé pohľady Andreja Lišháka i Tona Zajaca. Som skutočne taký srab? Ostatní zatínali vysoko, povrávalo sa, že azda sa nám podarí zavolať aj Radislava Matuštíka, aby sa na veci pozrel. Matuštík bol tribúnom slávnych Galandovcov, vychýrená tvrdá a nekompromisná teoretická jednotka na Slovensku. Si srab? Si srab? Kládol som si otázku a dostával sa do čoraz väčšej časovej tiesne. Filko začal rozprávať trochu ironicky, už zostávalo ísť len ku mne. Vtedy som si vymyslel, že musím odcestovať. Skutočne som aj odcestoval. Zašiel somv Žiline za dávnymi priateľmi do divadelných dielní a dal si urobiť desať rámov, prirezať dosky sololitu. Do výstavy zostávalo necelých päť týždňov a ja som bol s prázdnymi plochami zasa v Bratislave, zamknutý a zatajený v byte na Kupeckého.

Sololity bolo treba potiahnuť organtínom alebo plátnom, potom to celé preglejiť presne podľa receptúry. Pripevniť na rámy. Potom šeps. Dvanásť náterov šepsu, presne podľa Teodorika, alias Jirku Brodského. Vrchné vrstvy šepsu, ak bol štetec polosuchý, zanechávali hrčky, rôzne čiary. Do tuhnúceho šepsu bolo možné všeličo odtláčať, formovať ho. Práca s rukami: Mikuláš Medek! Na plochách sa vytvárali Steny. Boli to odrazu také časti starých omietok. Na niektorých miestach mohla omietka trebárs opadnúť, stačilo špachtľou preškrabnúť šeps až k podkladu. Čo asi je pod omietkou? Čo je pod omietkou? Kafka! Kafkovská chrobač! Počul som odrazu to vrzúkanie, ktoré vytvárajú živé tvory, tvorčeky pod vyhodenými doskami. Zdvihnete takú dosku a je tam samá stonoha či iné potvorstvo. Pod omietkou, pod omietkou. A čo je pod omietkou? Nástojčivá otázka. Tušenie. Skrytý život. Odhodené dosky – stonohy? Rozprávajú sa medzi sebou? Omietka, omietka. Prikladám na ňu ucho, aby som ich počul. Viem, že celé moje vedomie sa sústredilo k pojmu „čo je pod omietkou“? Prezradiť to alebo nie? Viem to vôbec ja? Ako môžem prezradiť, čo neviem? Iní to vedia? Možno. Odchýľme trochu nalomenú omietku, uvidíme. Ale pozor, nezničme domov inému svetu. Popočúvajme. Kým sa na plochách hromadili hmoty šepsu, zapletal som sa čoraz hlbšie do bludiska otázok bez odpovedí. Kde je vlastne napätie? Mám sa ja sám vydať na výpravu za odhalením tajomstva toho, čo je pod omietkou – alebo to mám prenechať iným? Ak sa podívajú na tie steny, budú tiež rozmýšľať nad tým, čo je pod nimi? Kafka, Kafka, poraď mi! Chvíľami sa mi zdalo, že je to celé prešpekulované. Povedal som si, na niektorých veciach zhodíme omietku a uvidíme. Odhodil som teda dosku a zľakol sa stonôh. Stonoha je taká maličká, no my tisícnásobne väčší sa jej bojíme, lebo nevieme, čo nám urobí. Tie stonohy sa vzpierali, stavali sa na zadné nôžky a tými zostávajúcimi deväťdesiatimi ôsmimi hrabali vo vzduchu. Počul som oceľové cvakanie ich pomyselných zubov. Všetky tu stáli tak hrozivo, že som rýchlo pustil dosku a utekal. Bál som sa neznámeho objavu a ľutoval som, že som ho objavoval. Nebola to ruská krajina ale niečo iné, oveľa zložitejšie, ale vyplývalo to aj z nej. Tam vtedy, v tej krajine, stál čas a skrýval napätie očakávania. Možno lepšie boja života a smrti v nekonečne prázdnoty alebo skrytej plnosti? To tajomstvo napätia sa tu odrazu skrylo pod omietku, asi pripravené vyraziť do zúfalého boja o záchranu vlastnej existencie, ak by sa mala omietka odstrániť. Už vôbec som si nekládol otázku, „či to stačí“ a vonkoncom nie, „či to je umenie“. Vedel som s istotou, že to je Pravda!

Tak vznikla moja séria stien a agresívnych organizmov a stihol som účasť na výstave. K výstave sa však viaže mimoriadne dôležitá udalosť. Matuštík prijal naše pozvanie a navštívil nás. Všetci podonášali svoje veci do nášho bytu. Od Matuštíka sme chceli, aby sa na veci pozrel, prípadne čo-to poradil ohľadom ich výberu. Môžem pravdivo priznať, že sme sa všetci chveli očakávaním. Matuštíka som predtým len videl a počul zápalisto obhajovať Galandovcov. Poznal som i jeho články, ktoré nemilosrdne zatínali do živého všade, kde akékoľvek kompromisníctvo hľadalo okľuky. Nielenže som ho obdivoval, tou radikálnosťou mi bol sympatický. Zdalo sa mi, že tak by to malo byť. Obtierať medom haraburdie je pohodlné bruchopasníctvo.

Bol podvečer a v dohovorenú hodinu zaznel zvonček. Temer sme sa po… Pred dverami stál vysoký, chudý a trochu nahrbený muž v lezeckých vibramoch. Tie vibramy som si všimol prvé, pripomínali mi stovky hodín, keď som nemával nič iné na nohách. Vošiel so svojím ironickým poloúsmevom, takým, aký dovoľuje ihneď páliť „od boku“. Snažili sme sa všeličo hovoriť, no reakciou bolo iba viac alebo menej irónie v jeho úsmeve. A tak sme teda „predkladali“ svoje práce. Nikto nič nehovoril, ani Matuštík. Potom to skončilo a vo vzduchu visela otázka: „To je všetko?“ Ticho, ticho. Myslel som vtedy na to, že aspoň špendlík by mohol spadnúť, aby to trápne ticho prerušil. Prihlúplo sme sa vzájomne na seba usmievali. Konečne sa ozval: „Teda takto mládenci,“ a povedal to tak, že bol výrazný prízvuk na spoluhláske „tak…“ a „mlá…“.Pozreli sme na seba. Filko sa ozval: „Chceli sme vás, pán Matuštík, poprosiť, aby ste nám k tomu niečo povedali.“ Zasa ticho. A potom Matuštík: „No, uvidíme, ako to dopadne.“ A viac už nikto nič nepovedal. Odvtedy minulo veľmi veľa rokov a skutočne všeličo všelijako dopadlo.

Aj kolegovia v ateliéri (AVU, Praha) sa medzi sebou bavili o všetkom možnom, len nie o futbale a dievčatách, ako to bolo v Bratislave. Tu rozoberali nejaký madrigalový koncert, tam zasa článok Leonida Iljičova. Plnosť tej kultivovanej atmosféry bola nesmierne zaujímavá a príťažlivá. Bez hanby priznávam, že len veľmi pomaly som do nej vnikal. Žiadalo si to naozaj široký rozhľad. Poznanie. Názor. Vďaka Volavkovským dejinám umenia v Bratislave som mohol aspoň kde-tu zaujať stanovisko. K tomu všetkému pribudol pojem avantgardnosti v kultúre všeobecne a, samozrejme, aj v umení výtvarnom. To bola pre mňa celkom nová skutočnosť. Kým „modernosť“ či „avantgardnosť“ sa doma spájala predovšetkým s menom Picasso, Matisse, možno aj Cézanne či Gauguine – Gogh, tu sa diskutovalo najmä o Dada či Bretonovom surrealizme. Jeho úlohu v českej progresívnej výtvarnej kultúre zastupoval Karel Teige a vytvoril veľmi silné tvorivé i teoretické zázemie na čele so Štyrským a Toyen. Toto ideové zázemie legendárnych tridsiatych rokov potom dovolilo aj vyrásť mimoriadne silnej pražskej vlne neosurrealizmu koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov.

Na rohu Rue de Seine a Rue Callot je pekná galéria s nápisom Lara Vincy. Lara, Lara, zvláštne meno v Paríži. Larisa? Ktovie. Vstúpim. Steny plné obrazov. V kútiku ako zvyčajne „kancelária“. Sedela tam staršia bielovlasá pani vznešeného vzhľadu, vedľa mladšia a jeden muž – husté čierne vlasy, pristrihnuté fúziky. V galérii nebol nikto iný, a keď som vstúpil, všetci traja pozreli na mňa. Úctivo som pozdravil a dal sa obzerať obrazy. Oni pokračovali v rozhovore. Všimol som si, že na stolíku stojí otvorená flaša ruskej vodky. Prišlo mi na um, že by tu možno vedeli po rusky, bola to totiž originál Stoličná, a nie „západná“ – Smirnoff. Odhodlal som sa a zamieril k stolíku v snahe poprosiť o katalógy.

Začal som po rusky. Všetci sa prekvapene obzreli a stará pani odvetila perfektnou ruštinou. Vysvetľujem jej teda čosi o Prahe a vtom ten muž vyskočí a zakričí: „Vous êtez monsieur Mlinarcik de Prague? – Moi, je suis Restany.“ Priskočil a objal ma. Pamätám si, že som sa neslušne oprel o ten stolík, zatmievalo sa mi pred očami. Pozerali sme sa všetci na seba vypleštenými očami, asi som bol bledý a myslím, že sa mi triasli pery. Neviem, prečo a ako, ale zašepkal som „Bože môj“ a objal Restanyho ešte raz. Ponúkli ma, aby som si prisadol. Naliali pohárik vodky. Nikto nič nehovoril, tá chvíľa bola príliš silná a dojímavá. Okrem narodenia to bol celkom isto najcennejší okamih môjho života! Keď na to po mnohých rokoch spomínam, viem, čo znamená „byť v správnom čase na správnom mieste“. A tiež viem, že to bola vôľa osudu!

V zanietenom pracovnom vzťahu a blízkom rodinnom priateľstve som s Restanym prežil nasledujúcich 39 rokov – až do jeho smrti!

Parížske poznatky rezonovali predovšetkým poznaním, že svet ide ďalej! Že vývoj v umení napreduje a nikto sa nezdržiava a nečaká na niekoho, kto bude zdôvodňovať, že z takých alebo onakých dôvodov nemôže, alebo má dokonca nejakou ideológiou „zakázané“ napredovať. Napríklad nešťastný Medek, ktorý vytvoril tak neuveriteľne intenzívne dielo a hnutie, ale nie svojou vinou zmeškal rýchlik(!). A musím byť veľmi, veľmi úprimný, ak poviem, že o „modernom“ a súčasnom umení na Slovensku som si vtedy už nemyslel vôbec nič! Možno niekto povie, hľa, bol päť dní v Paríži a nevie sa pomestiť do kože! No čo si možno myslieť o tom, keď niekto v druhej polovici dvadsiateho storočia mastí veci prekonané koncom devätnásteho storočia? Čo si možno pomyslieť o „hranatých východniarskych mladuchách“ namaľovaných šesťdesiat rokov po objave kubizmu? Ak je niekto, koho zaujíma tvorba a chápe ju v tom najzákladnejšom význame tohto slova, potom si nemôže myslieť ozaj vôbec nič o variáciách variácií, alternatívach alternatív. A honba po dosahovaní spoločenských uznaní a vyznamenaní, prípadne mocenských pozícií? To je celkom iná cesta s celkom iným významom. Nemá vôbec nič spoločné s akýmkoľvek pojmom tvorba.

Narodil som sa na Slovensku, a už som spomenul, že sa necítim byť až takým „čistokrvným Slovákom“, v každom prípade som Stredoeurópan. Akákoľvek xenofóbia je zbytočným strácaním energie. Myslel som si a dodnes som o tom hlboko presvedčený, že miera národnej príslušnosti vo svetovom umeleckom dianí je daná špecifickým prínosom do jeho pokladnice. Ako napríklad Chagall bol a po celý život zostal v Paríži Rusom a priniesol tam kus špecifickej vône, radostí, smútkov aj túžob ruskej duše. Spomeňme Španielov, napríklad Tapiesa. Spomeňme Američanov – Jacksona Pollocka a iných. Prísť teda do svetovej kuchyne a koreniť tam trochu bylinkami z vlastnej kolísky!

Čo však na happeningu zaujímalo mňa? To bola miera iniciatívnej, voľnej a slobodnej „spolutvorby“! Že niekto niekoho niekam pozval, bolo v tej súvislosti normálne, ale prekážalo mi, ak mu predpisoval, „čo“ má robiť. Neveľmi prínosná bola teatrálnosť mnohých autorov, ktorí sa pasovali za guruov… Ja som jednoznačne tvrdil, že autor udalosti, happeningu je len súčasť, ktorá v ďalšom plní predovšetkým funkciu organizátora. No predpokladá a počíta s tým, že realizáciu dotvorí a do veľkej miery vytvorí spoluúčasť prítomných hostí, známych, neznámych. Obecenstvo sa mení na tvorivých účastníkov! Mieru obsahu i formy tých účastí umožňovala organizácia zaisťujúca realizáciu východiskovej koncepcie. V konečnom vyznení tak dochádza k spoločnému dielu! Obdobou – autor dramatického diela, v ďalšom režisér a potom herci. Alebo skladateľ – dirigent – hráči. Účasť, činnosť všetkých sa stáva neodmysliteľným predpokladom vzniku diela!

Chcem však podotknúť, že zásadný pojem zrozumiteľnosti, ktorý dovoľuje výpovede a vplyv na obyčajného konzumenta, znamenal pre mňa vtedy, a dodnes znamená, oveľa viac, akoby si niekto myslel. Aby som to ešte upresnil – za principiálne poslanie umenia som vždy pokladal a pokladám to, čo slúži a naozaj patrí ľuďom. Jednoduchým, obyčajným! Čo dokáže obyčajného človeka obohatiť o snovú predstavu. Čo dovolí odhaliť tajomstvo a prekvapivú krásu druhej strany reality.

Pierre Restany, kritik „parížskej školy“, na konci päťdesiatych rokov upozorňoval na nebezpečie hroziacej dekadencie z dôvodov akýchsi falošných istôt. Niektoré starnúce osobnosti sa pokúšali zabrzdiť vývoj a určiť „stav“ ako definitívu výtvarnej modernej estetiky. Inými slovami – ustanoviť tak nový akademizmus, dogmy.

Istota – definitíva však neexistuje, tou je len smrť! Nebezpečenstvom istoty je zradné zastavenie sa. Len neistota nás núti k stálemu pohybu ako strach k ostražitosti a odvahe! Celý a nekonečný boj medzi starým a novým, medzi konzervatívnosťou a progresom je boj istoty s neistotou. Pohodlia s námahou. A tak či chceme alebo nie, iba cesta je vývojom.

„Parížskou školou“ je vo svojej podstate sila atmosféry, ktorá tu dovoľuje aktivizovať poetický násobok doby a jej pokroku. Myslenia. Byť príslušníkom parížskej školy znamená zúčastniť sa na procese, ktorý tak rýchlo, ako do svojho víru prijíma, tak rýchlo zo seba vypudzuje tých, čo nestačia s dychom. Parížska škola nie je cieľ, ale cesta! „Byť pri tom“ znamená „ísť“!

Pierre Restany nielenže v celej šírke pochopil tento princíp, ale ho aj hlásal, vychádzajúc predovšetkým zo širokej medzinárodnej základne tvorcov, ktorí do Paríža vždy znova a znova prichádzajú. Tak môžeme skôr hovoriť o akomsi epicentre veľkej medzinárodnej školy, ktorá priamo súvisí s narastajúcou a nezadržateľnou globalizáciou nášho sveta.

Patrím k tým, ktorí prežili štyridsať rokov socializmu so všetkým, čo prinášal. Patril som k tým, ktorých tvorivé snaženia boli celých tých štyridsať rokov kvalifikované ako socializmu nepriateľské, dokonca záškodnícke, bez toho, aby si dal ktokoľvek námahu zistiť, čím takými boli! Ako dekadentný infiltrátor západnej kultúry som bol napokon v roku 1972 vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Na „zákaz“ mojich prác na verejných objednávkach dozerala „regulačná komisia SFVU“. Všetko je však nakoniec riešiteľné, a tak som ďalej pracoval, ibaže pod menami kolegov, priateľov, ktorí boli členmi Komunistickej strany.

Bez ohľadu na všetko by som však chcel jednoznačne vyvrátiť okrídlenú verziu, že v období socializmu nebolo možné tvoriť. Ten, kto chcel, tvoril. Tak vyrástli na Slovensku neuveriteľne vzácne diela. A keď sa neskôr ich medzinárodná konfrontácia umožnila, stali sa veľkým prekvapením pre Západ. Duchovné hodnoty tejto tvorby boli hlboké, ich autori zanietene hľadali a nachádzali čisté, pravdivé a slobodné pramene. Boli to filmári, herci, literáti, hudobníci a rovnako aj výtvarníci! A v tej súvislosti chcem tiež vyjadriť natískajúce sa podozrenie, či také „nemôcť“ nemohlo byť len perfektným zastretím tvorivej impotencie? Na slovenskej výtvarnej scéne sa nedeje nič zvláštne. Prišli mladí, väčšinou absolventi bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení. Prišla i nová generácia teoretikov, absolventov kadejakých katedier dejín umenia kadejakých univerzít, ktorých je dnes na Slovensku 32 (!). Títo mladí ľudia, síce plní mladíckej vervy, sú žiaci svojich pedagógov a tí pedagógovia sú žiakmi komunistických pedagógov. V oblasti dejín umenia, po dávnom a nútenom odchode manželov Volavkovcov z VŠVU, Radislava Matuštíka či Tomáša Štraussa z Univerzity Komenského, zostali na katedrách stranícki nevoľníci, ktorí poslušne plávali v mútnych vodách socialisticko-komunistickej ideológie. O skutočnom vývoji umenia 20. storočia nemali ani potuchy, a keď prípadne trošku, tak nikto nemal odvahu o tom ani ceknúť. Tak vznikla štafeta nevedomosti a neinformovanosti. Dnešní mladí slovenskí teoretici sú síce veľmi sebavedomí, no objavujú „objavy“ sto rokov staré! Potom o tom všetkom vzletne na vernisážach rozprávajú.Obecenstvo chvíľu slušne mlčí a potom usilovne hľadá stoly s občerstvením.

V týchto súvislostiach treba smutne konštatovať, že súčasné slovenské výtvarné umenie vo svojej podobe má len mizivé šance uplatniť sa na medzinárodnej scéne. Umelec budúcnosti bude „svetový“, nielen žijúc na planéte bez hraníc, ale vzdelanosťou a informovanosťou v celej šírke. Potom bude záležať len na ňom, či do obrovskej mozaiky umenia pridá aspoň malý kamienok ako dedičstvo svojich predkov, svojej vlasti. Vône jej hôr či morí, pieskov či ľadu. Tam kdesi je nádej, možno aj východisko, ktoré predznamenáva prerod našej novej doby.

 

 

 

 

Alex Mlynárčik, veľkňaz mestského folklóru, zakladateľ hlinenej krajiny odnikiaľ – monarchie Argília, autor happeningov, akcii, slávností, interpretácii a prvých konceptuálnych diel v stredoeurópskom výtvarnom umení. Narodil v roku 1936 v Žiline, žije a pracuje v Paríži.

 

ALEX MLYNÁRČIK, Lola II., 1966-67, kombinovaná technika, interaktívny zvukový objekt.

Záhrady rozjímania, pocta 10. výročiu Nového realizmu, 1970, Dovoľujeme si vás pozvať do nášho „otvoreného ateliéru“ od 27. októbra 1970 sa môžete každý večer o 21.30 h. dostaviť do Technických služieb mesta, Bazová 6, Bratislava, Československo, oddelenie „zametania ulíc (50 Kčs za noc a osobu).

Stano Filko, Alex Mlynárčik: HAPPSOC I., Bratislava 2.-8-V-1965; Alex Mlynárčik: Permanentné manifestácie II. – Pocty, 1966, Verejný záchod – Hurbanovo nám v Bratislave, výstava pri príležitosti XVIII. kongresu AICA v Bratislave.

Tri Grácie, s robertom Cyprichom (poistka č. 47-831-865064), Otvorený ateliér Rudolfa Sikoru, 1970, Bratislava, happening.

Evina Svadba, 1972, Žilina, slávnosť, Pocta Ľudovítovi Fullovi.

 

Juraj Čarný

Find more stories

Články