Aké sú kontexty súčasnej maľby?

11. 12. 2010

V DŇOCH 21. – 22. 10. 2010 sa na pôde SNG uskutočnilo česko-slovenské sympózium s názvom Maľba v kontextoch /Kontexty maľby, ktoré si kládlo za cieľ „analyzovať celý komplex otázok, týkajúcich sa súčasnej maľby“. Organizátorka Jana Geržová zo Sekcie vizuálnych a kultúrnych štúdií 1 vopred zadefinovala päť ťažiskových tematických okruhov, ktorým malo byť sympózium venované: a) Fenomén konca a nového začiatku maľby, b) Vzťah maľby k iným médiám, c) Estetické aspekty súčasnej maľby, d) Nové priestory maľby v postmediálnom svete, e) Česká a slovenská maľba v medzinárodnom kontexte. Na sympóziu vystúpilo dvanásť prednášajúcich, z toho osem slovenských a štyria z Českej republiky: Tomáš Pospiszyl, Zora Rusinová, Petr Vaňous, Gabriela Garlatyová, Jana Geržová, Eva Kapsová, Milena Slavická, Vladimír Beskid, Zuzana Štefková, Marian Zervan, Peter Michalovič a Beata Jablonská.

Pri podujatiach tohto typu treba rozlišovať medzi vopred stanovenými cieľmi a reálne dosiahnutými výsledkami, ktoré môžu byť modifikované úrovňou jednotlivých príspevkov, počtom návštevníkov či ochotou poslucháčov viesť diskusiu. V nasledujúcom texte nebudem sympózium hodnotiť podľa týchto kritérií, iba sa pokúsim na obmedzenom priestore aspoň načrtnúť niekoľko špecifických tém, ktoré najviac zarezonovali a ku ktorým sa prednášajúci aj diskutujúci opätovne vracali.

Jedným z týchto bodov bol vzťah maľby a fotografie, ktorý otvoril hneď prvý príspevok Tomáša Pospiszyla Konec malby. Na túto tému o niečo neskôr nadviazala diskusia, ktorá sa rozprúdila po príspevku Zory Rusinovej Expandované pole maľby, kde autorka analyzovala tvorbu mladého slovenského umelca Marcela Mališa. Podrobnejšie sa potom vzťahu maľby a fotografie venovala vo svojom príspevku Obraz v evropské kultuře Milena Slavická. Diskusia by sa dala zhrnúť do týchto otázok: stojí maľba v opozícii voči fotografii? Ktoré prvky preberá maľba z fotografie (viď napr. hyperrealizmus) a naopak? A napokon – aký je vzťah medzi maľbou, fotografiou a konceptom?

Tak sa dostávame k ďalšiemu, asi najvýznamnejšiemu problému sympózia, a to vzťahu koncept vs. maľba. Hoci bol načrtnutý už v diskusii o fotografii a maľbe, naplno zarezonoval až po prednesení príspevku Jany Geržovej s príznačným názvom: Konceptuálna maľba. Terminologický paradox? Geržová tu uviedla niekoľko príkladov „konceptuálnej maľby“, pričom však (súdiac podľa následnej diskusie) zjavne nepresvedčila všetkých poslucháčov. S Geržovou polemizovali Rusinová, Slavická, aj ďalší, najostrejšie však Tomáš Pospiszyl. Hlavnou témou diskusie bola otázka definície hraníc konceptuálnej maľby, teda ktoré maliarske diela možno týmto termínom označiť. Jedno z riešení ponúkla Andrea Bátorová v diskusii, keď odlíšila „konceptuálne umenie“ a „konceptové umenie“ – teda také, na začiatku ktorého stojí nejaký koncept, ale napriek tomu nespĺňa kritériá „konceptuálneho“ umenia v „kossuthovskom“ zmysle.

Treťou témou, ktorá na sympóziu zarezonovala, bol pricíp koláže. Už Pospiszyl uviedol, že za jeden z najväčších objavov v umení 20. storočia považuje princíp koláže (v širšom slova zmysle), ktorý môže byť „stratégiou prežitia v situácii, keď sme neustále zahltení obrazmi, dátami“ (parafráza). Názor, že princíp koláže sa uplatňuje aj v maľbe, zaznel viackrát. V tejto diskusii sa však nehovorilo o koláži ako o forme diela, ale v prenesenom význame ako o obsahovom princípe. Stálo by za zamyslenie, či by práve toto označenie (maľba, využívajúca prvky koláže) nebolo zaujímavou alternatívou k problematickému termínu „konceptuálna maľba“.

Štvrtý závažný bod diskusie by sme mohli nazvať „návrat istého druhu maľby“. O návrate maľby sa samozrejme hovorí často a v rôznych kontextoch, na sympóziu sa však konkretizovala obava, či nejde len o návrat „istého druhu“ maľby. Akého? Samozrejme „konceptuálneho“, „neo-konceptuálneho“ či „kolážového“. Ako vidno, konceptualizujúce a estetizujúce prístupy v maľbe sú stále kladené do ostrej opozície. Problém estetiky a súčasného umenia (nielen maľby) je pritom horúcou témou aj vo svetovej teórii súčasného umenia, pričom pojem „estetika“ sa po dlhšom čase začína opäť rehabilitovať. O aktuálnosti danej problematiky svedčí aj jej reflexia na tomto sympóziu. V snahe o obranu maľby sa často opakovala téza o jej „archetypálnosti“. Maľovanie je nenahraditeľné, lebo „pri maľovaní si umelec nechá obraz implantovať pod kožu“ (Sadovská); uchopuje svet úplne inak než fotografia či digitálne médiá, pretože „fotografie… simuluje pouze sítnicový obraz, nikoli mentální obraz“ (Slavická). „Maľba prežíva vďaka tomu, že sme na obrazoch závislí a nevieme bez nich žiť“ (Beskid). Na sympóziu odznelo aj tvrdenie, že podobné podujatie sa malo konať o sedem až desať rokov skôr, keď sa maľba ešte len (znovu)vynárala na scéne, zatiaľ čo dnes už o jej opätovnom etablovaní sa niet pochýb. Samotné umenie tak opäť dokázalo mieru svojej nezávislosti od teoretickej reflexie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

1 Spoluorganizátormi boli Centrum výskumu VŠVU a Slovenská národná galéria, ktorá poskytla priestory.

 

ROBERT BIELIK, Boeing a sedem anjelov, 1997, olej na plátne, 198×246 cm;

ROBERT BIELIK, Akčné fotenie, 2007, olej na plátne, 110×150 cm, foto: archív autora.

 

Alexandra Tamásová je doktorandkou na Katedre dejín a teórie umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

Find more stories

Články