Ai Weiwei KULTÚRNE SVEDECTVO

11. 12. 2010

BRENDAN MCGETRICK: Vaša inštalácia, realizovaná v rámci Unilever Series pre turbínovú halu v Tate Modern bola nedávno otvorená v Londýne. Mám pocit, že je to veľmi náročné zadanie – nielen kvôli prominentnému postaveniu tejto inštitúcie a kvality predošlých autorov, ale i vďaka samotnej turbínovej hale. Ako vás tieto aspekty ovplyvnili?

Ai Weiwei: Ako hovoríte, Unilever Series je už zabehnutý program, a ja som už jedenásty autor, ktorého Tate Modern oslovila. Samozrejme, všetci títo umelci zvolili veľmi rozdielne stratégie závislé od ich osobnej histórie, umeleckého zamerania a ich verejného pôsobenia. To je dôležité, keďže sa jedná o verejnú produkciu vo verejnom priestore, ktorý pritiahne niekoľko miliónov návštevníkov a vyvolá značnú pozornosť médií. Cítil som, že moja inštalácia musí s týmito podmienkami pracovať. Mohol by to byť vcelku minimálny vzťah, ale človek sa musí rozhodnúť, akú pozíciu chce zaujať. Aby to nebolo o provokácii alebo dokazovaní si niečoho, ale skôr akési veľmi pokojné ale sebaisté rozprávanie o istých elementoch života. Je to skutočne metafyzická záležitosť, keďže publiku prezentujete jedno dielo ako statement. Je to veľmi zložité: ako keby ste mali vyjadriť svoj život alebo ideológiu jedným slovom. Myslím si, že väčšina ľudí by povedala „Boh“, ale pre môj spôsob práce je charakteristická práve nejednoznačnosť.

 

BM: Ak si táto objednávka vyžaduje zadefinovať vás jedným dielom, prečo ste sa rozhodli vytvoriť milión porcelánových slnečnicových semienok? Čo ten materiál a téma hovorí o vašom živote?

AW: Slnečnicové semienka ma prenasledujú celý život. Keď som bol malý, komunistická spoločnosť bol veľmi obmedzená. Nemali sme veľa obrázkov, okrem kladiva, kosáka a knihy vodcu Mao Ce-tunga… Reprodukcií, ktoré definovali toto obdobie, bolo asi desať alebo ešte menej. Všade – v detských knihách, na plagátoch a v novinách sme videli rovnaké obrázky, a jeden z tých najdôleži- tejších zobrazoval Mao Ce-tunga ako slnko a nás všetkých ako slnečnice. Táto idea mala reprezentovať, akí oddaní majú byť ľudia počas tzv. kultúrnej revolúcie. V tom čase bol život veľmi obmedzený. Ak ste chceli piť, mali ste len vodu. Človek bol buď smädný alebo nie, a keď bol smädný, dal si vodu – alebo si vodu nedal. Nemal na výber. Ale slnečnicové semienka boli jedným z mála potešení, dopriatych každému. Je to trochu osobné. Každý mal vo vrecku alebo na stole tieto semienka, či už pri nejakej oslave alebo nie tak veselej verejnej akcii – ako napríklad schôdzi triedneho zápasu alebo sebakritickej schôdzi – kde sa ľudia o ne podelili a navzájom sa pri tom tolerovali. Slnečnicové semienka boli jednou z tých vecí, ktorá pomáhali prežiť.

 

BM: A prečo porcelán?

AW: V mojej práci sa snažím vytvárať predmety, ktoré sa istým spôsobom vzťahujú k umeleckým materiálom alebo materiálom vytvoreným z iných dôvodov, lebo vyjadrujú vysokú kultúru alebo náročný vkus – alebo sú spájané s istou históriou, pamäťou, postavením a triedou. Podľa mňa je postavenie, ktoré tieto materiály odzrkadľujú, problematické. Preto sa snažím nájsť veci, ktoré sú okamžite rozoznateľné, ale ktoré zároveň popierajú starý hodnotový systém. Keďže narábam s našou predpojatosťou, myslím si, že môžeme reinterpretovať naše životy. Keď povieme, že rozumieme nejakému významu, znamená to, že ho považujeme za veľmi bezpečný. Každý aspekt je pevný a neotrasiteľný a my vieme, čo je jeho pôvodom. Ale keď k tomu pridáme nejaké odchýlky, obťažuje nás to, lebo sa tá bezpečnosť vytratí. Postaví nás to do nového priestoru vedomostí, ktoré sú neisté a nebezpečné. Myslím si, že sa to stane výstrahou pre nejaký incident alebo udalosť – a to napokon môže úplne obrátiť naše chápanie sveta.

 

BM: Kedy ste prvý raz začali pracovať s porcelánom?

AW: Moja fascinácia týmto materiálom začala v roku 1976, keď som začal pracovať v továrni na výrobu porcelánu. Potom som na to na dlhý čas zabudol. Keď som sa vrátil do Číny [z New Yorku], začal som zbierať starožitnosti a oveľa hlbšie som prenikol do keramiky. Je to skutočne fascinujúce, keďže ja, ako pracovník v oblasti súčasného umenia, alebo ako to chcete volať, som sa nesnažil pracovať s ideami tradičného, klasického remesla. Ale bola pre mňa škoda, že nemôžeme používať jeho súbor jazyka a vedomostí v súčasnom kontexte. Je škoda, ak sa nepomôže jeho prežitiu počas módnych zmien.

 

BM: Zaujíma ma vaša skúsenosť zberateľa starožitností. V minulosti ste vytvorili niekoľko diel, ktoré manipulovali alebo ničili artefakty z kultúrnej minulosti Číny. Čo vás na starožitnostiach priťahuje?

AW: Po prvé, starožitnosti sú dôkazom kultúrneho zločinu. Môžu jednoducho poukázať na to, čoho boli istí ľudia v istom čase a na istom mieste schopní z hľadiska myslenia a tvorenia. Odhaľujú, čo bolo naozaj v ich mysli. Ak sa pozrieme do histórie, nič nám neposkytne farbistejšiu lekciu ako práve tieto „dôkazy“. Môžeme hovoriť o gréckej alebo rímskej civilizácii, o Indii a Číne a podobne. Ale obraz je stále najsilnejší. Keď hovoríme o USA, vybaví sa nám Coca-Cola alebo McDonald’s. A to je také silné a jasné, že už takmer nepotrebujeme žiadne ďalšie vysvetľovanie. Domnievam sa, že práve kvôli tomu sú potrebné umelecké projekty – aby odhalili, ako história zredukovala všetko na jeden nezmyselný obraz. Druhým problémom je hodnota. V Číne nájdete na starožitných trhoch množstvo vecí, ktoré sú v západných múzeách. Tam ich považujú za klenoty, ale tu môžete vstať o šiestej ráno a ísť na trh a nájdete tam ľudí, čo ich predávajú za niekoľko stoviek yuanov. Privádza ma to na zaujímavé myšlienky o tom, ako si ľudia vytvárajú úsudok, čo je pravé a čo je napodobenina. Veľmi ma zaujíma odôvodnenie týchto hodnôt. Je to v skutočnosti veľmi krehký systém, ale musíme s tým žiť.

 

BM: Vidíte paralely medzi tým, ako ste opísali čínsky trh so starožitnosťami a stavom na medzinárodnom trhu súčasného umenia?

AW: Áno, myslím si, že v každom z týchto prípadov ľudia zúfalo hľadajú niečo neobvyklé – alebo aspoň niečo, čo už poznajú, ale mohlo by to mať iný význam. Nie vždy veríme tomu, čo hovoríme – dokonca si môžeme myslieť, že nám iní ľudia klamú, ale napriek tomu pripustíme, že môže existovať ešte ďalšia významová vrstva. Warhol hovoril, že nemáme hľadať iný význam za jeho dielami: je to to, čo vidíme. Ale nikto mu neveril, a samozrejme, nikto mu ani nemal veriť, lebo on nevedel, o čom hovorí. Teda umelec je niekto, kto nejako koná, a hoci tomu sám celkom nerozumie, jeho konanie má nejaký dôvod. Mohli by to byť peniaze alebo sláva, alebo hocijaký čudný dôvod, ale faktom je, že sa vytvorí nejaká udalosť, ktorá je verejná. Takže sa stane súčasťou kultúrneho svedectva.

 

 

 

 

 

BM: Ako ste reagovali na turbínovú halu Tate Modern, keď ste ju prvý raz uvideli?

AW: Vedel som, že je to veľký priestor, ktorý bol postavený za iným účelom. Nezáleží na tom, ako racionálne bol navrhnutý – stále mal slúžiť na niečo iné. To vždy do diela prináša ďalšiu významovú vrstvu. Je to podobné procesu tvorby diela: v skutočnosti boli slnečnicové semienka vytvorené pre iný dôvod, lebo nikto, kto ich naozaj vytváral, nerozumel, o čo ide. Aj keby ste im vysvetlili naozajstný dôvod, aj tak by nevedeli – lebo je to skrátka úplne iný slovník, ktorý pre nich neexistuje. Nie je to možné. Zároveň je na výstave mnoho ľudí, ktorí sa ju pokúšajú interpretovať ako rituál.

BM: Je vašou ambíciou dostať do rituálu prvky neistoty?

AW: Áno, lebo si myslím, že ambícia imponovať ľuďom nie je dobrá. Zároveň je však výzvou umiestniť osobné významy do veľmi verejnej arény. Nie vždy sa to môže vyrovnať typickým štandardom takzvaného úspešného projektu. Neviete, do akého rozsahu sa s tým diváci zžijú a ak sa to aj podarí, čo to bude znamenať. Je lepšie, ak dielo ľudia zbožňujú? Na druhej strane, ak bol človek vybraný, aby tu vytvoril dielo, radšej by nemal ľutovať, ak inštalácia inšpiruje niečo iné, na čo nebol pripravený.

 

BM: Uvažovali ste o reakciách publika pri tvorbe tohto diela pre Tate Modern?

AW: Samozrejme, veď to je umenie vo verejnom priestore. Musí to zostať s ľuďmi vo verejnom priestore počas dlhého obdobia, pričom sú do neho vkladané rôzne očakávania. Nemyslím si, že niekto môže povedať, že ho to vôbec nezaujíma. Ak vás to nezaujíma, načo sa vzrušovať? Ale samozrejme, že záujem sa môže prejaviť rozdielne – môže byť iritujúci, náročný – alebo to môže byť láska.

 

Bol oslovený vytvoriť dielo pre Unilever Series v turbínovej hale Tate Modern v Londýne. Jeho inštalácia je otvorená do 2. mája 2011. (do 18. decembra 2011).

 

Vybrané samostatné výstavy: 2011: Mary Boone, New York. 2010: Museum of Contemporary Craft, Portland (OR); Museum DKM/Galerie DKM, Duisburg (DE). 2009: Haus der Kunst, Mníchov; Mori Art Museum, Tokio. 2008: Campbelltown Arts Centre, Sydney; Hyundai, Soul. 2006: Urs Meile, Peking. 2004: Robert Miller, New York; Kunsthalle Bern. 2003: Urs Meile, Luzern (CH). 1988: Art Waves, New York. 1982: Asian Foundation, San Francisco.

Vybrané skupinové výstavy: 2010: “Une Idée, une Forme, un Être – Poésie / Politique du corporel,” migros museum, Zürich; “Acconci Studio and Ai Weiwei: A Collaborative Project,” Para/Site Art Space, Hong Kong; Sao Paulo Biennale. 2009: “Beg Borrow and Steal,” Rubell Family Collection, Miami. 2008: Venice Biennale Architecture; Liverpool Biennial; “Super Fengshui: UCCA Site Commissions,” UCCA, Peking. 2007: Documenta 12, Kassel.

 

AI WEIWEI, Mapa Číny, 2008, drevo z rozmontovaných chrámov dynastie Qing (1644-1911), 400,1 cm, courtesy umelec a Friedman Benda, New York.

AI WEIWEI, Hrozno, 2008, 10 stoličiek dynastie Qing (1644-1911), 92×172×153 cm, súkromná zbierka, USA, courtesy umelec a Friedman Benda, New York.

AI WEIWEI, 1957, Kokakolová urna, 2006, maľba, urna z dynastie Han, 89×76 cm, courtesy umelec a Chambers Fine Art, New York.

AI WEIWEI, Tea House, 2009, zlisovaný Pu-erh čaj, 180×120×180 cm (378 kociek 20×20×20 cm, 54 trojhranov), courtesy Alexander Ochs, Berlín/Peking,

AI WEIWEI, 1957 Biely porcelán, podľa dynastie Song, 2006, 24-dielna porcelánová súprava, rôzne veľkosti, courtesy umelec a Chambers Fine Art, New York.

 

Brendan McGetrick je nezávislý autor editor a dizajnér žijúci v Pekingu. Ai Weiwei sa narodil v roku 1957 v Pekingu, kde žije a pracuje.

Find more stories

Home