VITO ACCONCI

11. 10. 2010

Vito Acconci je priekopníkom video artu. S týmto médiom začal pracovať koncom šesťdesiatych rokov, v období, pre ktoré bolo charakteristické intenzívne experimentovanie, založené na kombinovaní audio-vizuálneho jazyka a body-artu, ktorédodali estetickú a lingvistickú autonómiu tomuto novému elektronickému médiu.

Film=Landscape, Video=Close-Up, v kurátorskej koncepcii Marcelly Beccaria, prezentuje videá a filmy z obdobia od roku 1969 do roku 1977. Kamera zachytáva priestor, ktorý je zároveň verejný i súkromný, jej zábery sa stávajú legitímnym priestorom pre akcie, podobné popísanej stránke. Tu sa Acconciho plaché akcie naliehavo opakujú. Absencia zvuku vytvára intímny vzťah s divákom. Opakovanie gest, mechanické len na prvý pohľad, generuje chaotické sekvencie, pričom minimálne obmeny uvádzajú subjekt do stavu, ktorý je zároveň krehký i frustrujúci. V diele Three Adaptation Studies/Tri adaptačné štúdie sa Acconci so zaviazanými očami neúspešne snaží zachytiť malé loptičky, alebo si vkladá ruku do úst, čoho sa napokon so znechutením vzdá.

Opakovanie, potenciálne nekonečné, zobrazuje stav násilia, mentálneho i fyzického uväznenia. Umelec je v rozpore so sebou samým, pričom toto napätie nastáva prostredníctvom fyzického, mentálneho a virtuálneho vnímania reality. V Corrections/Opravy slúži monitor ako zrkadlo, ukazujúce záber kamery na zadnú stranu umelcovho krku, aby si mohol zapáliť si na tomto mieste vlasy. Len vďaka dômyselnému systému zisťuje, že mu horí hlava a snaží sa uhasiť oheň. Na záver spomeňme The Red Tapes/Červené pásy (1977). Tu čelí svojmu vzťahu k téme pochádzajúcej z jeho kultúrneho kontextu, ktorou je americká vlajka. Priestor tu získava verejnú dimenziu: je to miesto, kde jednotlivec manifestuje nátlak a očakávania zo strany spoločnosti.

VITO ACCONCI, Tri adaptačné štúdie, 1970, prepis zo super-8 filmu, bez zvuku, 12:30 min.

Pick-up, 1971, prepis zo super-8 filmu, bez zvuku, 65:30 min.
Oba získané vďaka Compagnia di San Paolo. Courtesy Castello di Rivoli Museo d’Arte Contemporanea, Rivoli, Turín.

 

Jenny Dogliani

Find more stories

Home