ŠANGHAJ A WORLD EXPO

11. 10. 2010

„Expo je skvelou príležitosťou pre Číňanov, ktorí nikdy neboli v zahraničí, aby cestovali bez opustenia vlastnej krajiny,“ píše sa v inzerátoch na šanghajské World Expo v metre. Podobné veľké akcie obvykle spadajú pod istú ekonomickú a politickú agendu, pričom ich dostatočné financovanie môže vytvoriť pre lokálnych kultúrnych aktérov nové príležitosti na realizáciu ambicióznych projektov.

Okrem toho je v prípade šanghajského Expa ťažké odpovedať na otázku, prečo sa pri príležitosti jeho oficiálneho otvorenia v máji do mesta hrnuli výstavy zahraničných umelcov, ktorí nemajú nič spoločné s lokálnou scénou, čo bolo najviditeľnejšie v prípade „Squares of Rome“ v šanghajskom Múzeu súčasného umenia MoCA. Nedávne výstavy čínskych umelcov sa tiež sústredili na autorov, ktorí nebývajú v Šanghaji, ako Cai Guo-Qiang v novootvorenom Rock Bund Art Museum a Yue Minjun v Three on the Bund. Nepochybne najväčším umeleckým projektom je Peasant Da Vincis – druhý projekt Cai Guo-Qianga zameraný na problematiku roľníkov. Cai v tomto prípade prijal úlohu zberateľa, kurátora aj umelca, prezentujúceho vynálezy a stroje (roboty, ponorky, lietadlá), ktoré umelec zbieral v priebehu viacerých rokov počas jeho ciest do rurálnych oblastí v ôsmich provinciách. Táto úprimná výstava, ktorá je protikladom k množstvu vyleštených národných pavilónov, prezentuje kreativitu a sny čínskych roľníkov, ale prináša i otázku, či takýto záujem bude pre nich z dlhodobého hľadiska relevantný.

Šanghajské Múzeum súčasného umenia MoCA, rovnako ako Zendai MoMA (v roku 2009 premenované na Shanghai Himalayas Art Museum), je jedným z viacerých súkromných múzeí otvorených v Šanghaji po roku 2005, ktoré si doteraz nevytvorili naozajstné vzťahy s lokálnou scénou; ich program sa vyvíja autonómne a len zriedka sa navzájom ovplyvňujú. Preto bolo duolunské MoMA nezvyčajné v tom, aké dobré vzťahy s miestnou komunitou udržiavalo. Svoju dôležitosť však stratilo po zmene vo vedení a kurátorskom tíme v roku 2006, kedy úrady kvôli citlivým témam vo vystavených dielach 38 umelcov zavreli „Solo Exhibition“ – dvaja umelci skončili vo väzení, riaditeľ múzea prišiel o miesto a celkovo sa najprogresívnejšia inštitúcia v meste stala konzervatívnou. Po viac ako dvoch rokoch sa zastavili výstavy organizované umelcami, pričom aktivity múzea sa pomaly obnovili v roku 2009 s veľkými výstavami organizovanými ďaleko od mesta, v satelitnom SongJiang.

Čo sa týka komerčných galérií, mnohé z nich pôsobia skôr ako predajne umeleckých diel, pričom väčšina začínajúcich a etablovaných umelcov sa sústreďuje okolo galérie ShanghART, ktorá ich už desiatku rokov najvýraznejšie propaguje, a Galérie James Cohan.

Lokálni umelci sú nielen umelcami – sú to aj kurátori, galeristi, riaditelia múzeí a organizátori výstav – napriek faktu, že vláda ani samospráva nikdy nepodporili alebo nestimulovali rozvoj mesta ako kultúrneho centra. Len zriedka na nich berú ohľady alebo im umožnia účasť na štátnych projektoch v oblasti umenia v Číne a v zahraničí. Dokonca aj novozaložený Inštitút súčasného čínskeho umenia, ktorý má vyše 20 členov-umelcov, bezohľadne odignoroval šanghajských umelcov. Tento krok im nedáva žiadnu možnosť vyjadriť sa v prvej štátnej organizácii tohto typu.

Šanghaj bol podľa miestnych umelcov vždy považovaný za akýsi prilepenec k Číne. Každý z krajiny ho rád nenávidí. Hoci je považovaný za ekonomické centrum Číny, na umenie sa tu kladie len malý dôraz, hoci bol Šanghaj desaťročia považovaný za priekopnícke mesto. Šanghajské bienále začalo vystavovať súčasné umenie koncom 90. rokov; umelecké centrum BizArt bolo jedným z prvých alternatívnych priestorov; prvé štátne múzeum, Šanghai Duolun MoMA začalo vystavovať súčasné umenie v roku 2003; a Art-Ba-Ba bola jednou z prvých inštitúcií, ktorá poskytla priestor pre dialóg na webe; nové múzeum financované zo súkromných zdrojov, Shanghai Himalayas Art Museum (pôvodne Zendai MoMA), bude otvorené v novej budove navrhnutej japonským architektom Arata Isozaki (autor olympijského štadióna v Barcelone a Múzea moderného umenia v Los Angeles) – na novom mieste, s novým medzinárodným trienále.

Každý rok začiatkom septembra počas veľtrhu umenia ShContemporary – alebo každé dva roky počas šanghajského bienále (tento rok v októbri) sa lokálna scéna aktivizuje a umelci iniciujú a kurátorsky pripravujú rôzne nezávislé projekty. V septembri počas ShContemporary pripravil ShanghART výstavu trojice šanghajských umelcov Yang Zhenzhong, Yang Fudong a Madeln (pôvodne Xu Zhen) nazvanú „Useful life“ 2010. Jej názov sa vracia k ich pôvodnej výstave z roku 2000, ktorá vtedy upútala medzinárodnú pozornosť.

Najnaliehavejšou otázkou je, čo sa stane s budúcou generáciou mla dších umelcov v Šanghaji, ktorí zrejme nebudú mať príležitosť presadiť sa. Práve oni budú na to potrebovať vlastnú stratégiu. Dôležitou výzvou bude vytvorenie dynamickejšej scény – ako aj preniknutie do štruktúr, v ktorých sa dnes pohybuje len obmedzené množstvo ľudí.

 

ISAAC JULIEN, Desať tisíc vĺn, 2010, projekcia na 9 plátnach, 35 mm filmprevedenýna HD, surround sound, 49 min, courtesy ShanghART, Šanghaj/Peking.

All about the Bed, 2010, pohľad do inštalácie v ShanghArt, courtesy ShanghArt, Šanghaj/Peking;

CAI GUO-QIANG, Complex, 2010, lietadlo vytvoril Tao Xiangli na objednávku Cai Guo-Qianga, Artavazd Pelechian, Our Century, DVD, foto: Lin Yi, courtesy Cai Studia.

Pohľad na ShanghArt West, courtesy ShanghArt, Šanghaj/Peking.

CAI GUO-QIANG, Fairytale, 2010;

Pohľad do výstavy v Rockbund Art Museum, 2010;

Pohľad do inštalácie s dielami Cai Guo-Qiang, Never Learned How to Land a Du Wenda: Flying Saucer C a Flying Saucer D v Rockbund Art Museum, 2010.
Foto: Lin Yi, courtesy Cai Studio.

 

Biljana Ciric

Find more stories

Home