MIRO NICZ

11. 10. 2010

Od čias vystúpenia I. Kabakova a J. Kosutha (Koridor dvoch banalít, 1996, kurátorka K. Rusnáková) až dosiaľ nebol v Považskej galérii umenia v Žiline prezentovaný projekt, ktorého stratégia výpovede by bola tak zásadne ukotvená vo verbálnom texte. V čase od 9. 9. do 10. 10. 2010 v kurátorskej koncepcii Miry Sikorovej obsadilo špecificky koridorovú dispozíciu galérie deväť videoobrazov obklopenýchsusedstvom reálneho, tu prítomného textu „písaného“ priamo na stenu, ktorých auto- rom je Miro Nicz.

K erbovým znakom Niczovej poetiky patria diela/projekty/výstupy, ktoré neponúkajú odpovede, ale kladú otázky, ako aj bezprostrednosť zakotvená v telesnej prítomnosti autorovej fysis – preto Nicz volí formu performancie a súčasne testovanie možností fixovania tejto bezprostrednosti aktuálnym médiom, videozáznamom včleneným do živej akcie a naopak (expanded cinema). Po projektoch ako bol Priamy prenos (Nitra, 2000) alebo Autofikcia – Nulový variant (Poprad, 2001) opätovne v širšom aranžmán uvádza tento autor svojskú poetiku na súčasnú výtvarnú scénu.

Súčasnú výstavu a umelcovu výpoveď – posolstvo obrazu a textu nemožno vnímať a čítať inak ako procesuálne (procesne) a v niekoľkých vrstvách, či už rafinovane alebo zreteľne vymedzených, ale zároveň prirodzene a logicky implementovaných do mentálneho priestoru (kontextu výpovede). Priami účastníci otvorenia výstavy mohli zažiť „rozkoš“ zrodu textu ako udalosti (performancie), keď autor písal/maľoval na stenu galérie útržky viet. Tieto sa v jednom momente stretli s rovnako fragmentárnymi textami na videoobraze a vytvárali význam – prinášali otázky a lapidárne úvahy o zmysle umenia. Zvláštny, temer halucinačný efekt diváckej recepcie vyplýval s dvojitého videnia (akcia plus videoakcia), konfrontujúceho v miernom časovom a obrazovom odstupe reálny a mediálny obraz.

MIROSLAV NICZ, Pokus 0, pohľad do inštalácie výstavy, 2010, foto: Jaroslav Hulka.

 

Eva Kapsová

Find more stories

Home