GWANGJU BIENNALE 2010

11. 10. 2010

ALEXANDER FERRANDO: Na Gwangju Biennale 2010 viac ako sto umelcov z 28 krajín vystavuje „kultúrne artefakty”, ako aj diela realizované od roku 1901 do 2010.

Prečo ste do výstavy zaradili aj tieto artefakty a aké boli kritériá ich výberu?

Massimiliano Gioni: Keď som začal s výskumom na toto bienále, narazil som na fotografie z väzenia Tuol Sleng v Kambodži z rokov 1975 až 1979. Zachytávali väzňov len niekoľko dní alebo hodín pred ich popravou. Tieto fotografie nie sú umeleckými dielami a ich status je komplikovaný, lebo ich autormi sú vojaci pracujúci pre režim. Sú neuveriteľne komplexné a zložité z estetického, ale aj etického hľadiska. Sú konečnými obrazmi – poslednými – a v mnohých prípadoch jedinými podobizňami, ktoré sú pamiatkou na životy týchto ľudí.

Uvedomil som si, že ak sa chceme zaoberať tým, ako sa dívame na obrazy, nemôžeme sa obmedziť iba na umenie: musíme hľadať aj v iných oblastiach, lebo často práve mimo sféry umenia sa produkujú a konzumujú nové druhy obrazov. Mnohí historici umenia, ktorí sa pokúšali napísať históriu obrazov – ako napríklad Aby Warburg alebo relatívne nedávno David Freedberg – sa zamerali na celé vizuálne spektrum a miešali popredné umelecké diela a komerčné obrazy. Tak som sa pomaly dopracoval k myšlienke zahrnutia objektov, ktoré nie sú v pravom zmysle slova umeleckými dielami, ale ich výnimočnú intenzitu je potrebné ochraňovať a zdieľať. Výstava nie je chronologická, nie je to systematický prieskum viac ako 100-ročnej histórie: sú to skôr akési vzorky, svedectvá. Tieto artefakty boli vybrané, lebo poskytujú svedectvo o vzťahu medzi človekom a obrazom.

Ďalším dôležitým zdrojom inšpirácie bola zbierka Ydessy Hendeles a jej „Teddy Bear Project / Projekt s medvedíkmi”. Táto výstava vo výstave zahŕňa zbierku viac ako 3000 fotografií ľudí, držiacich plyšového medvedíka, ako aj skutočných medvedíkov. Je to ďalšie prekročenie hraníc medzi vysokým a nízkym, umením a neumením. Odhaľuje, ako projektujeme to, čo cítime, do neživých objektov – to je základná funkcia idolu, rovnako ako obrazu. Používam príklady z minulosti, ale myslím si, že stačí, aby ste siahli po smart telefóne, aby vám bolo jasné, že najradikálnejšie zmeny v našom vzťahu k obrazom sa často dejú mimo umeleckého sveta. Neočakávajte však, že táto výstava bude nevyrovnaná kvôli kultúrnym artefaktom a nájdeným obrazom: umelci a ich diela tu stále hrajú hlavnú úlohu. V mnohých prípadoch sú to práve umelci, ktorí používajú alebo recyklujú obrazový materiál z vonkajšieho sveta. Napokon, najvýraznejšia zmena v tomto storočí spočíva v tom, ako sa stiera rozdiel medzi konzumentom a tvorcom obrazov. Dúfam, že výstava tiež odzrkadľuje túto zmenu.

 

AF: Témou bienále bolo skúmať „vzťah, ktorý viaže ľudí k obrazom a obrazy k ľuďom.“ Ako sa tento vzťah vyvíjal od roku 1901 a prečo je to kľúčová otázka?

MG: Asi to znie príliš ambiciózne, ale myslím si, že táto téma je kľúčová pre samotné ľudstvo. Sme jediné zvieratá, ktoré dokážu tvoriť obrazy. Keď sa pozrieme spätne na dejiny umenia, mohli by sme ich opísať ako históriu ľudí pozerajúcich sa na ľudí, očí pozerajúcich sa na telá a tváre. Vyzerá to, že vytváranie našej vlastnej podoby je našou základnou potrebou – možno preto, lebo je to jediný spôsob ako vzdorovať plynutiu času. Régis Debray, ktorý napísal skvelú knihu Život a smrť obrazov, tvrdí, že obrazy sú v podstate pokusom o prekonanie smrti.

Aj bez zbytočného filozofovania musíme pripustiť, že produkcia a konzumácia obrazov je dnes pravdepodobne najväčším priemyselným odvetvím na svete. Každú sekundu sú vytvorené a zdieľané tisícky nových obrazov: milióny sa každý deň objavia na internete. Z viacerých hľadísk umelci stratili svoju centrálnu pozíciu vo vytváraní, zdieľaní a vymieňaní obrazov. Napríklad copyright na reprodukciu obrazu nejakej celebrity môže stáť viac ako najdrahšie umelecké dielo. Chcel som túto obsesiu preskúmať a pochopiť, čo je za potrebou vytvárať vlastné obrazy a obrazy našich blízkych. Chcel som tiež urobiť výstavu, ktorá by bola v počte obrazov a diel porovnateľná s množstvom obrazov, ktoré vidíme a konzumujeme každý deň.

Rok 1901 nebol vybraný ako symbolický dátum: bol to jednoducho rok, kedy vznikla prvá z fotografií Ye Jinglu – čínskeho umelca, ktorý sa fotografoval každý rok počas 62 rokov (na výstave prezentujeme jeho album fotografií). Ten dátum sa stal ideálnym začiatočným bodom: je nielen začiatkom storočia, ale čo je dôležitejšie, je to aj moment, odkedy máme možnosť stretnúť sa s človekom prostredníctvom fotografickej stopy, ktorú po sebe nechal. Hoci sa mi ťažko citovuje Susan Sontag, keďže sa stala takmer pop idolom, „Žiť znamená byť fotografovaný“. To by mohol byť podtitul výstavy.

 

Kompletné interview je k dispozícii na www.flashartonline.com.

Pozn. red.: České umění má svého zástupce na výstavě Digifesta v Gwangju Biennale Exhibition Hall − je jím umělec Jakub Nepraš.

 

Album Ye Jinglu, ktorý objavil Tong Bingxue a je v jeho zbierke, 1901 – 1968, 62 čiernobielych fotografií,courtesyTongBingxue.

Find more stories

Články