Cena Oskára Čepana 2010

11. 6. 2010

LEITMOTÍVOM 15. ROČNÍKA Ceny Oskára Čepana bolo spomínanie, privátna či kolektívna skúsenosť z minulosti a jej pretavenie do diela – v tomto prípade do sochy, inštalácie, videa či fotografie. Maľba v aktuálnom ročníku absentovala. Výstava diel štyroch finalistov bola tradične nainštalovaná v galérii Medium v Bratislave. Porota v zložení Anna Daučíková, Sharon Kivland, Alexandra Kusá, Marek Pokorný a Lucia Tkáčová vybrala zo šesťdesiatich uchádzačov víťazku Petru Feriancovú, spolu s finalistami Jaroslavom Vargom a sochármi Štefanom Papčom a Pavlou Scerankovou.

Víťazná prezentácia Petry Feriancovej (1977, Bratislava) začína projekciou ručne lepeného filmu Super 8 Šijací stroj (2010), metaforou vzťahu vizuálnej „zdanlivosti” a fyzickej reality. Ide o jednoduché opakovanie navíjania povrazu – proces podobný behu filmu v premietačke. V určitom bode ho prestrihnú nožnice, no reálny filmový pás sa ďalej premieta v slučke. Video 5 minút (daj tomu) 2009 je malou retrospektívou jej tvorby. Podobne ako v starších dielach vystrihovala obrázky z kníh a časopisov, zrecyklovala samu seba a video zostavila z fragmentov vlastného archívu. Je koncentrátom staršieho materiálu, ktorý autorka doteraz nevyužila. Dominantným prvkom inštalácie je koláž Feriancovej fotografií a výstrižkov z National Geografic, prezentovaných na tabuľovom skle. Feriancovej emblematickým dielom, v ktorom sa stretáva jej súčasný záujem o skúmanie vzťahu medzi všeobecným a konkrétnym  je dvojica fotografií Fotené mojou tetou v Nairobi (1972) a Fotené mnou v Londýne (2009). Uplatnením metódy postprodukcie vybrala formálne podobné zábery z oboch archívov, svojho a jej tety. Za záver inštalácie možno pokladať objekt Temple of Zelda (2010), kubus s navrstvenými sklenými platňami s prelínajúcimi sa textami, ktoré sú fúziou dvoch rôznych opisov žien z pohľadu ich expartnerov. Akousi zašifrovanou výzvou inštalácie je záber transparentu z demonštrácie v Škótsku s textom „Keep Wold Protestant“. Treba oceniť Feriancovej schopnosť zostaviť diela do sofistikovanej vizuálne príťažlivej inštalácie.

Jaroslav Varga (1982, Trebišov) sa vo svojom projekte zameral na jav zanikajúceho mesta, ktorý je bežný na východnom Slovensku. V projekte Shrinking City Expanding Memory sledoval tento proces na príklade zániku jeho základnej školy v Trebišove. I Varga prepojil osobnú skúsenosť s globálnym fenoménom, v tomto prípade s „urban explorations” (medzinárodné neformálne skupiny prenikajúce do ťažko dostupných opustených budov). Jeho záujem je okrem iného spôsobom vyrovnávania sa s nostalgiou, ako aj s pocitom viny, keďže mesto zaniká i vďaka jeho vlastnej trvalej neprítomnosti.

Vargova inštalácia pozostávala z kolekcie fotografií Urban Exploration I-IV (2010), zobrazujúcimi interiér zdevastovanej školy, dokumentujúc tak jej postupný zánik. Túto skúsenosť konfrontoval so zábermi z internetových fór „urban explorerov“, ktoré sú vizuálne príbuzné s jeho dokumentáciou. Z týchto krátkych videí z internetu vyskladal fiktívny priestor, ktorý by mohol byť i jeho bývalou školou. Urban Exploration VI (2010) je slide show internetových odkazov na asanovanú budovu školy, ktorá naďalej funguje virtuálne, na internete či v spomienkach jej absolventov. Varga sa pokúsil sa o predĺženie trvania existencie zaniknutej budovy prostredníctvom mapovania miznúcich stôp.

Pavla Sceranková (1980, Košice) tiež rekonštruuje svoje spomienky z detstva. Prezentuje projekt založený na rodinných návštevách v panelákových bytoch, ktorých dispozícia a zariadenie bolo všade takmer identické. Zaujali ju bezprostredné vnemy spoločenských rituálov, neprirodzené správanie sa ľudí počas týchto návštev. Od toho odvodila i zmeny vo vnímaní predmetov, ktoré akoby mohli fungovať, no v konečnom dôsledku sú nepoužiteľné. Toto pozorovanie použila ako východisko k realizácii projektu Návšteva doma (2010), v sérii objektov – nábytkov, podobných tým zo socialistických bytov nielen dizajnom, ale i nefunkčnosťou. Naumanovská videoinštalácia nikdy nie celkom padajúceho pohára Možno, vydutý stôl Príliš, na ktorý sa nič nedá položiť, polystyrénové kreslo Takmer, na ktoré sa nedá posadiť a starý perinák s udicami sú interpretáciami skúsenosti Slovenky žijúcej desať rokov v zahraničí. Návšteva doma je tiež reflexiou Scerankovej vzťahu ku Slovensku, kde sa po dlhoročnej neprítomnosti cíti „ako na návšteve”. Objektom z pokrčenej lepiacej pásky s názvom Kráľ starých Slovákov sa zreteľne vyjadrila k absurditám aktuálnej kultúrnej politiky, k osadeniu Kulichovej sochy kráľa Svätopluka v areáli bratislavského hradu. Kulichovu sochu vsadila do ďalšieho kontextu, prirovnala ju k nevkusným neužitočným dekoráciám vo vitrínkach a na poličkách socialistických bytoch.

Štefan Papčo (1983, Ružomberok) je sochár-horolezec, ktorý vo svojich dielach spája extrémne zážitky z hôr a skúsenosti sochára. K dielu Existential Minimum (2010), trojkanálovej videoinštalácii a monumentálnemu objektu pridal otázku virtuálneho prežívania priestoru. Sledoval postupný prechod virtuálneho vnímania hôr prostredníctvom starodávnych legiend k ich aktuálnemu vnímaniu na základe fyzickej percepcie. Vystavil už overenú kryštalickú skulptúru s povrchom imitujúcim lezeckú skalu z preglejky, ktorá je zhmotnením jeho fyzickej skúsenosti. V troch videách reflektoval rôzne aspekty vnímania hory ako priestoru.

Tento ročník Ceny Oskára Čepana prebehol v porovnaní s minulým komornejšie, šance jednotlivých finalistov boli pomerne vyrovnané. Zvláštnosťou bol podobný záujem finalistov o prácu s pamäťou, vďaka čomu výstava hádam po prvýkrát tvorila koherentný tematický celok.

 

Štefan Papčo, Existential Minimum, 2010, objekt, 300x250x200 cm, preglejka, trojkanálová videoinštalácia.

Pavla Sceranková, Návšteva doma, 2010;

Príliš, 60x120x66 cm, stolík, drevo, preglejka, tapeta;

Takmer kreslo, veľkosť variabilná, tvrdený polystyrén;

Možno, pohár, videosocha;

Až až, 90x40x100 cm, perinák, udice;

Kráľ starých Slovákov, veľkosť variabilná;

lepiaca páska. Jaroslav Varga, Shrinking City Expanding Memory, 2010, Urban Exploration I-IV, Urban Exploration V.

Petra Feriancová, Temple of Zelda, objekt, 2010. Foto: Boris Németh.

 

Lýdia Pribišová je redaktorkou Flash Art Czech & Slovak Edition.

Find more stories

Články