ALBERTO TADIELLO

11. 6. 2010

Ťažko povedať, čo je ľudskejšie v najnovšej výstave Alberta Tadiella – jeho objekty-stroje alebo ľudia, ktorí robia v galérii. Rovnako ako pracovníci galérie, aj Tadiellove stroje napĺňajú im vlastné, špecifické funkcie a úlohy, a obe tieto skupiny sú odkázané jedna na druhú v spoločne zdieľanom priestore. V Tadiellových strojoch je však predsa istá mechanická personifikácia, ktorá je slobodnejšia – vo svojej delikátnosti a celkovej otravnosti cez kakofóniu zvukov – oproti neúprosnému ekonomickému galerijnému systému, so všetkými jeho deleniami a funkciami.

Tadiellove stroje, tak ako galéria, existujú v dvoch primárnych polohách: v kľude a v pohybe. Aby sa začali pohybovať, musia sa spoľahnúť na galériu ako zdroj energie. Akonáhle ožijú, nasledujúce prenikavé zvuky a pulzovanie strojov galériu posunie do agitovanej a rozhorčenej polohy, zatiaľ čo opakované akcie nenaolejovaných a neporiadne postavených strojov ich posúvajú bližšie k sebadeštrukcii. V dôsledku toho, rovnako ako má nekvalifikovaný robotník víkendy, tieto stroje nikdy nepracujú pridlho – aby ochránili produkt, galériu a systém, ktorý reprezentujú.

Toto protichodné spojenie medzi galériou a umeleckým dielom je zaujímavé aj v tom, že to, čo kontroluje a obmedzuje umenie, ho zároveň vyslobodzuje. Hoci všetko je prepojené, Tadiellove stroje sú možno viac ľudské vo svojej manifestácii latentnej túžby po pravde a primárnej slobode, ktorá absentuje v systéme umožňujúcom ich vystavenie. Sú nútené neustále opakovať činnosť, pre ktorú boli vytvorené a ktorá ich nakoniec zničí. Zároveň je to však jediná šanca oslobodiť sa. Podľa Tadiella je sloboda niečo, čo nie je zadarmo a nemôže byť dané.

Alberto Tadiello, Variable Intensity Rain Gradient Aloft (Virga)

/ Gradient s nastaviteľnou intenzitou dažďa vo výške
(Vigra), 2010, pohľad do inštalácie v Newman Popiashvili,
New York, courtesy umelec a Newman Popiashvili, New
York.

 

Andrzej Lawn

Find more stories

Home