ROMANTIKA MOJEJ MLADOSTI, BUDÚCNOSŤ MOJEJ NOSTALGIE

11. 1. 2010

PROJEKT Romantika mojej mladosti, budúcnosť mojej nostalgie kurátorky Miry Keratovej sa zaoberal analýzou minulosti a z nej prameniacich pojmov ako nostalgia a romantizmus v súvislosti so súčasným stredoeurópskym umením. Prvá časť sa odohrala v budove banskobystrického kina Hviezda (pred asanáciou). Projekt sa následne presunul do priestoru Room19_21 Stredoslovenskej galérie, kde bol premietaný dokument Miry Keratovej a Marolda Langer-Philippsena Motívy akcie z rekonštrukcie akcie Jána Budaja Obed I. (1978).
Druhá časť bola v budove Praetoria Stredoslovenskej galérie. Mira Keratová na výstavu prizvala výtvarníkov a filmárov zo Slovenska, Čiech, Maďarska a Nemecka. Ich diela skúmali obdobie socializmu v strednej Európe z rôznych hľadísk, pracovali s nájdenou estetikou, orálnou históriou, archívmi a kolektívnou pamäťou (resp. zabúdaním). Výber bol zaujímavý tým, že zväčša nešlo o práce, ktorých primárnym zámerom bolo vytváranie artefaktov, ale skúmanie či opätovná produkcia pamäte v určitom kontexte.
Vzhľadom na tému by sa dalo predpokladať, že výstava pritiahne širšie publikum, no jej skôr výskumný a procesuálny, než esteticko-prezentačný charakter mohli byť pre obyčajného diváka náročné a ťažšie čitateľné. Väčšina „bežných“ návštevníkov našich galérií totiž nie je zvyknutá na výstavy, ktoré si vyžadujú hlbší ponor do problematiky, zapojenie intelektu a hľadanie súvislostí. To však už nie je nedostatok výstavy, ale deficitvizuálne gramotnejších divákov.
Výstava začínala videami komentujúcimi alebo skúmajúcimi okolnosti a zmeny v živote umelcov danej doby (Hra zmien od Little Warsaw a Čelechovský / Mrázek od Jiřího Skálu, obe 2009), či komentujúcimi nájdený materiál (Lucia Nimcová: Double Coding, 2009 a Zbyněk Baladrán: Socio-Fiction, 2005-07). Zaujímavá bola prezentácia pripravovaného dokumentárneho filmu Petra Kerekesa, Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka Zamatoví teroristi, ktorý bude zachytávať osudy niekoľkých „romantických teroristov“, ktorí sa počas normalizácie pokúsili o neorganizované a nevydarené akcie za účelom zvrhnutia režimu.
S nájdeným materiálom v site-specifickontexte pracovali Jaroslav Varga (diaprojekcia Komenského 1, 2009-10) a Dorota Kenderová. V jej projekcii z meotaru na medziposchodí galérie (Kaleidoskop, 2009) použila staré filmové plagáty a reklamy z kina Hviezda. Dielo však v novom prostredí nevyznelo presvedčivo a pôsobilo skôr estetizujúco.

Inštalácia Lucie Nimcovej a Michala Moravčíka Zvyšky (2009-10) vychádzala z archívu amatérskeho fotografa Mariána Kusika, ktorý zachytil generáciu tzv. „Husákových detí“ v Humennom. Zaujímavý posun dielu narábajúcemu s ready-made materiálom dodal spôsob inštalovania fotografií na stoloch s umelohmotnými obrusmi, či na stenu, kam mohli návštevníci pripísať svoje komentáre.
Ženy ako „obete“ transformácie porevolučnej spoločnosti v bývalom východnom Nemecku tematizovalo video Isy Rosenberger Monument ženskému centru (2005/6). Dielo v procese Ďaleko od Teba dua Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová súviselo s postavou Lídy Clementisovej, manželkou v 50. rokoch z politických príčin väzneného a popraveného Vladimíra Clementisa. Vychádzajúc z korešpondencie manželov vytvorili sériu efemérnych monumentov pre Lídu, ktorá sa na rozdiel od svojho muža nikdy do kolektívnej pamäte nedostala.
Nostalgia nemusí fungovať univerzálne, čo bolo zjavné z inštalácie Petry Feriancovej Moja vec, ktorá nemusí byť moja, kde pracovala s archívom časopisov National Geographic jej otca. Silné emócie, aké autorka prežívala pri ich listovaní v detstve, však nemusel pochopiť divák, ktorý podobnou skúsenosťou neprešiel. Mohlo to byť spôsobené prevedením diela – alebo faktom, že nostalgia je často osobná a subjektívna vec, aj napriek tomu, že môže mať silný kolektívny základ (ako napr. ostalgia).
Výstava sa niekoľkých stránok fenoménu nostalgie dotkla, no mnohé zostalo nedopovedané. Kurátorka však priznáva, že ide o otvorené dielo, preto nemožno očakávať vyvodzovanie záverov či ponuku jasných definícií.
Zmysluplnosť projektu spočíva okrem iného v tom, že sa niekto v slovenskom prostredí zaoberá témami, s ktorými naša spoločnosť stále nie je úplne vyrovnaná. Ostáva len dúfať, že projekt neskončí v prepadlisku dejín a nevybledne spolu s našou pamäťou…

 

Petra Feriancová: Moja vec, ktorá nemusí byť moja (inštalácia, archívy National Geographic z rokov 1976-78, výber zo 14. januára 2010);

Zbyněk Baladrán: Pracovní postup, 2004, video; Romantika mojej mladosti, budúcnosť mojej nostalgie – Rétorika fikcie(zákulisie),pohľaddoinštalácie,kinoHviezda,Banská Bystrica, 2009, foto: Barbora Paulínyová.

 

Omar Mirza je kurátor a teoretik umenia.

Find more stories

Články