LUCIA NIMCOVÁ

11. 1. 2010

FOTOGRAFKA LUCIA Nimcová je jednou z mála slovenských umelcov, ktorí častejšie ako v domácom kontexte vystavujú v zahraničí. Jej tvorivý prístup nekončí fotografiou– k tomuto médiu uplatňuje veľmi široké spektrum prístupov. Rozhovor sa dotýka predovšetkým jej troch posledných výrazných cyklov – Unofficial, Zvyšky (Leftovers) a Double Coding.

 

Lýdia Pribišová: Ako vznikla trilógia projektov Unofficial,Leftovers a Double Coding? Čo ich spája a ako súvisia s tvojimi predchádzajúcimi dielami?

Lucia Nimcová: Projekty Unofficial, Leftovers a Double Coding riešia realitu v období od 1968 do 1989 na Slovensku z troch rôznych pohľadov. Oficiálneho, privátneho a skrytého. Tieto tri nezávislé projekty považujem za prácu, ktorá mi pomohla vrátiť sa k sebe samej. Mám pocit, že je to nutný proces po ukončení umeleckej školy. Rozhodla som sa pracovať s archívmi v mojom rodnom meste, pretože mi išlo o vytvorenie štruktúry, ktorá by potom mohla slúžiť ako zrkadlo pre pomery v celej spoločnosti. To, že Humenné má iba 35 tisíc obyvateľov mi zaručilo, že sa táto trilógia nestala celoživotným projektom. Pracovala som na tom od roku 2006 do roku 2010.

LP: Akú rolu mali v Humennom práve títo fotografi,sktorými si pracovala? Akú v tvojom živote?
LN: Juraja Kammera som zaregistrovala ako šestnásťročná. Vyhrala som tretie miesto na Amfo a Diafoto, myslím že v kategórii „voľné umenie“. Celoslovenská výstava bola vždy v Humennom. Ak chcel niekto dostať cenu verejne, musel kvôli tomu pricestovať do Humenného! Skrátka dostala som cenu, takže Juraj Kammer ma prišiel vyfotiť, v rámci toho že fotil od roku 1977 všetko, čo sa v meste dialo. Potom sa stal mojim kolegom, keď som ako osemnásťročná nastúpila v rámci verejnoprospešných prác do Regionálneho kultúrneho strediska. Dostala som miesto hlavnej organizátorky Amfo a Diafota a k tomu 1500,- korún na mesiac. Už vtedy som pričuchla k remeslu a dozvedela som sa o existencii oficiálneho archívu.
Marián Kusik bol zase človek, ktorý mi požičal prvý foťák, keď som mala deväť rokov a pomohol mi vyvolať prvý film, aj čiernobielu fotku. On mojím rodičom povedal, že by som možno mohla skúsiť umeleckú školu. Vďačím mu za veľa. Dosť sa čudoval, že po tom, čo som prešla celý jeho archív najlepších prác, vybrala som do knihy časť, nazvanú v jeho archíve Zvyšky.

LP: Projekt Obrazová správa o stave spoločnosti 2009 pre Inštitút pre verejné otázky obsahoval vo finálnej verzii nielen knihu Zvyšky, ale aj CD a pohľadnice.
LN: Na CD sa nachádzajú dve videá. Slideshow o Brigádach Socialistickej Práce [BSP], s fotkami Juraja Kammera a dokumentárny film o ňom od Mareka Molnára. Oficiálne sa mali brigády fotiť v ateliéri, ale Juraj Kammer papalášov presvedčil, že na pracovisku je to prirodzenejšie. Vznikol tak skvelý dokument pracovníkov na ich pracoviskách v duchu tradície Augusta Sandera. Marek Molnár, študent druhého ročníka na VŠMU, videl moju výstavu v Bratislave a rozhodol sa v rámci školského cvičenia natočiť krátky dokument o Jurajovi a brigádach. Na CD je tiež výber historických článkov o Brigádach socialistickej práce z miestnej tlače.
Kniha Zvyšky obsahuje spomienky Mariána Kusika zmixované s komentármi Michala Moravčíka a mňa. Strávili sme pol roka na Skype. Ja v Amsterdame a Mišo so zlomenou nohou v Petržalke. V podstate som mala obrovské šťastie, že si tú nohu zlomil, inak by možno Zvyšky neexistovali. Bola som unavená po projekte Unofficial. Nechcelo sa mi púšťať do ďalšieho archívu, ale keď som Mišovi niekedy v januári minulého roku ukázala svoj výber, hneď sa na neho chytil. Začali sme nad fotkami len tak špekulovať a po šiestich hodinách rozoberania rôznych drobností som mu ponúkla spoluprácu. Mali sme na seba šťastie. Keď sme knihu počas leta dorábali a vyberali vety, ktoré chceme v knihe použiť ako generačné výpovede, posledné korektúry sa tiahli asi tri dni po sebe do rána a ešte stále nás to bavilo. To bolo dobré znamenie. Pohľadnice sú od Jozefa Lauruského, známeho humenského fotografa. Získal niekoľko prvých cien v súťaži Amfo a Diafoto, hlavne v kategórii portrét. Je to pre mňa akoby kniha v priestore s predpísaným textom na zadnej strane. Sú to pohľadnice, ktoré posielam sama sebe domov.

LP: V projektoch Unofficial a Zvyšky figuruješ na vybraných fotografiách Mariána Kusika a Juraja Kammera i ty, s rodinou na panelákovom pozadí, ako dieťa spievajúce v zbore pod vedením pedagóga – agenta ŠtB. Teraz väčšinu času už pár rokov tráviš v zahraničí. Čo ťa motivuje zaoberať sa minulosťou, detstvom prežitým v socializme?
LN: Potrebovala som sa zastaviť. Dať si menšiu rekapituláciu. V momente keď prekročíte západnú hranicu, ste z Východu. Ja som z Východu celý život, keďže pochádzam z východného Slovenska. Tak som si povedala, že by nebolo od veci skúsiť „byť z Východu“ radšej v Amsterdame ako v Bratislave. Už pol roka predtým ako som dostala svoj prvý ateliér v živote (na Rijksakademie), skenovala som po nociach Juraja Kammera. Potom som si jeho fotkami ateliér vytapetovala. Bolo to moje dobrovoľné ročné domáce väzenie.

LP: V mnohých prípadoch fotografie,ktoré mali mať pôvodne reprezentatívny účel tento zámer skôr popierajú…
LN: Ja si predovšetkým myslím, že v tých fotkách – hlavne v projekte Unofficial nie je absolútne žiaden zámer. Totálna pasivita zo strany zaznamenávateľa. Trvalo mi dlho, než som pochopila, že práve takýto prístup bol úplne najlepší na dokumentovanie života počas komunizmu. Panovala brutálna pasivita, čo sa týka osobnej zodpovednosti. Juraj Kammer nebol ani za, ani proti režimu, on tam iba jednoducho bol a všetko to vyfotil. Pozrela som si jeho negatívy, ktoré vznikli v priebehu dvadsiatich rokov a vybrala z nich fotografie do knihy.

LP: Čo na tvoje fotografie hovoriaich priami účastníci – ľudia na nich a ich autori – amatérski fotografi? V čom bola táto práca pre teba inšpiratívna, ovplyvnila nejako tvoje nazeranie na fotografiu?
LN: Myslím, že v mojich fotografiách sa môže vidieť každý – sú úplne bežné. To bolo pre mňa dôležité, aby sa s výsledkom dokázali stotožniť viacerí, aby som ich prinútila premýšľať nad niečím, na čo už chceli dávno zabudnúť. Čo sa týka môjho nazerania na umenie, určite som sa ako autorka dosť uvoľnila. Myslím, že som bola po siedmich rokoch štúdia na fotografickej škole trochu unavená a v takom zvláštnom pokluse. Veľa dokumentaristov má totiž v hlave zafixované, že by mali vždy všade byť a všetko vyfotiť. Sú to dobrí neurotici. Vyskúšala som si toto remeslo. Dokumentárna fotografia ma naozaj veľmi baví. Rada sa učím z reálneho života, ale cítila som sa už trochu unavená po projekte Instant Women, na ktorom som pracovala šesť rokov. To, že ma vybrali na Rijksakademie bolo dobre načasované. Potrebovala som sa zastaviť a trochu sa obzrieť späť. Mala som intenzívny pocit, že bez hlbšieho pochopenia vlastnej minulosti sa ďalej nedostanem.

LP: Od fotografovania si pomaly prešla k inému spôsobu práce, k triedeniu, archivovaniu, k selekcii, postprodukcii. Ako pritom uplatňuješ svoje pôvodné východisko fotografky? Fotíš ešte?
LN: Zmenilo sa pre mňa veľmi veľa. Na začiatku editovania som žila s ideou v hlave: „Ak by bol stál ten dotyčný pol metra viac doprava, tak by to bola skvelá fotka.“ Po pol roku sa to zmenilo na vetu: „Tak ten im to teda nandal, toto je super zlé. To je geniálne, to sa mi strašne páči.“ Keď niektorá fotka spadala do tejto kategórie, putovala na vedľajšiu stenu v štúdiu. Prehodnocovala som dlho, ktorá fotka a prečo ma ešte stále baví. Pesnička „Ešte stále ma to baví…“ od Trosiek sa stala mojou hymnou!!!

LP: Podľa akého kľúča fotografie triediš a vyberáš?
LN: Vždy ma zaujímal priestor medzi profesne dobrým, a tým, čo je považované za amatérsky nepodarok. Teda hlavne vo fotografii. Prekážala mi prvoplánová dokonalosť média fotografie. Je zaujímavé pozorovať, aké princípy a formy sa vo fotke vytvorili a ako sa po desaťročia menia v tom ktorom kontexte. Fotografie triedim podľa toho, čo chcem nimi povedať. Poradie v knihe je vždy nejaká fiktívna linka, príbeh, ktorý sa mi melie hlavou. Po kúskoch, v dosť nepredvídateľných intervaloch, sa v množstve materiálu niektoré témy derú viac na povrch. Chce to ale čas a trpezlivosť, veľa času…

LP: V projekte Double Coding, ktorý bol nedávno prezentovaný v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, si vyberala fragmenty, momenty z trezorových filmov, do ktorých prenikli náznaky, detail, chcené i nechcené prerieknutia vypovedajúce o živote v minulom režime. Mohla by si o jeho vzniku povedať viac – ako si vyberala fragmenty, ako si sa dostala k filmom? Vedia o projekte ich autori?
LN: ??? Vedia o tom rodičia? Pozrela som si 40 hraných filmova použila som tú istú metódu ako predtým. Princíp času. Z polročného pozerania mi v hlave vyskočilo deväť filmov. S tými som potom ďalší polrok pracovala. Výsledkom je video-inštalácia so štyrmi video-projekciami a tri rôzne zvukové stopy v priestore. Takže v tom filme akoby kráčate, stávate sa spoluautorom, ale zároveň aj cenzorom. Možno to znie komplikovane, keď o tom rozprávam, ale keď sedíte alebo stojíte v inštalácii, je to jednoduché, teda aspoň na prvý pohľad. Ak sa zdržíte trochu dlhšie, možno vám niektoré obrazy a zvuky ostanú v hlave zafixované. Stali sa pre mňa symbolom toho, čo sme nedokázali povedať.
Myslím, že cenzorom na tejto fikcii najviac prekážala „iná realita“, ktorú sa režiséri snažili do filmov prepašovať. Mojím obľúbencom sa stal Dušan Trančík.

LP: Mohla by si uviesť pár príkladov dvojitého kódovania použitého vo filmoch?
LN: Obraz rotujúcej mince, ktorú si niekto hodí a čaká ako padne, sa vyskytoval v mnohých filmoch. Premňa tento obraz znázorňuje pozíciu každého cenzora.
„Dnes rub, zajtra možno líce?“
Keď vrie voda na sporáku príliš dlho, vo filme je to síce len pár sekúnd, ale tie sekundy sa vám zdajú nekonečné. Máte okamžite pocit, že niečo nie je v poriadku. Čo sa týka zvuku, používala som iba originálne zvuky z vybraných sekúnd, alebo som zvuk odstránila. Nie je tam použité hovorené slovo, iba na konci znie slovenská ľudová pieseň: „Povedz že mi povedz, či mi budeš istý?“
Do záverečnej inštalácie som pridala zvukovú stopu, v nej hovorím svojim hlasom vety z filmova lebo moje vlastné pozorovania z obdobia, keď som všetky filmy pozerala. Hovorím po slovensky, bez ohľadu na to, v akom kontexte sa dielo prezentuje. V miestnosti nie je preklad. Je to moja hra s tým, čo je a nie je preložiteľné. Táto časť inštalácie je pre mojich kamošov z bývalého Československa.
Jedna z viet, ktorú poviem, je: “Ušla si z knižky pre deti?

LP: Práve si sa vrátila z Kene, na čom si tam pracovala?
LN: Už niekoľko rokov sa zaujímam o dianie v Afrike. Minulý rok som bola mesiac a pol v Etiópii, tento rok sa mi podarila Keňa. Pracovala som na detskej knihe, ktorej pracovný názov je Chuanita Diary a podarilo sa mi zrealizovať pečiatkovú báseň o búrke. Cestujem, pozorujem, stretávam skvelých ľudí. Potrebovala som sa trochu prečistiť a dostať facku od inej reality.

Lucia Nimcová sa narodila v roku 1977 v Humennom, momentálne žije a pracuje v Amsterdame. Študovala na Inštitúte tvorivej fotografiev Opave, kde pokračuje v doktorandskom štúdiu a na Rijksakademie van beeldende kunsten v Amsterdame.

Získala mnohé medzinárodné ocenenia ako ECB Photography Award, Nemecko, 2008;
Oskar Barnack Award, Nemecko, 2008; Cena Oskára Čepana, 2007; Baume & Mercier Award, 2007, Taliansko.
Viac informácií na: www.luco.sk

 

Lucia Nimcová, Double Coding, 2010, video.

Lucia Nimcová – Marián Kusik, Zvyšky, 2009, C-print (dokumenty z 80. rokov).  Foto: Archív autorky.

Lucia Nimcová, Michal Moravčík, Marián Kusik, Zvyšky, inštalácia 2010, Stredoslovenská galéria Banská Bystrica. Foto: Roman Babjak;

Lucia Nimcová: Unofficial,2007, C-print. Archív autorky.

Lucia Nimcová, Juraj Kammer, Unofficial,2007,C-printy(dokumenty z 80. rokov). Foto: Archív autorov.

 

Lýdia Pribišová je kurátorkou a redaktorkou časopisu Flash Art Czech & Slovak Edition, pôsobí v Ríme a v Bratislave.

Find more stories

Home