Budúcnosť národných galérií

11. 1. 2010

Slovenská národná galéria aj Národní galerie v Prahe sa v tomto roku dostali do radikálne novej situácie, ktorá otvára mnohé otázky súvisiace s ich ďalším smerovaním. Katarína Bajcurová k 31. 12. ukončila pôsobenie v pozícii generálnej riaditeľky SNG, dočasne poverená vedením je momentálne Alexandra Kusá. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (MK SR) 23. 3. zverejnilo konkurz na post generálneho riaditeľa SNG, kandidáti sa mali možnosť prihlásiť do 21. 4. Verejné vypočutie kandidátov (Vladimír Beskid, Richard Gregor, Anton Konečný a Alexandra Kusá) pred zástupcami médií sa ukutoční 20. 5. Konkurzná komisia v zložení Ivan Jančár (Rada galérií Slovenska), Dušan Buran (SNG), Katarína Čierna (SNG), Juraj Čarný (zástupca AICA), Ján Bakoš (Ústav dejín umenia SAV), Marek Pokorný (riaditeľ Moravskej galérie Brno), Pavol Šimunič (generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva MK SR), Monika Lopušanová (riaditeľka odboru múzeí, galérií a knižníc MK SR) a Jana Motyčková (riaditeľka odboru umenia MK SR) vyberie kandidáta, ktorý prevezme funkciu generálneho riaditeľa od júla 2010. Situáciou Slovenskej národnej galérie sa zaoberala aj iniciatíva Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo, vďaka čomu sa na Slovensku otvorila živá diskusia o tejto problematike.
Časopis Flash Art Czech & Slovak Edition pripravil anketu o ďalšom možnom smerovaní a budúcnosti tejto inštitúcie:

 

1. Ako vnímate aktuálnu pozíciu slovenskej najväčšej výstavnej a zbierkotvornej inštitúcie SNG?
Ktoré aktivity v jej činnosti považujete za mimoriadne kvalitné, prínosné a ktoré vám naopak chýbajú?
2. Zastávate názor, že je nevyhnutné SNG radikálne reformovať?
Na čom by mala byť táto reforma založená a kam by mala podľa vás smerovať?
3. Je podľa vás akceptovateľné, aby SNG bola inštitúciou lokálneho významu,
ktorá vyvíja medzinárodné aktivity len v obmedzenom kontexte susedných krajín strednej Európy?

 

DANIEL GRÚŇ
prednáša na VŠVU v Bratislave, ako výskumný pracovník Spoločnosti Júliusa Kollera skúma rozsiahly vizuálny archív umelca

                                                                                                                                                                                            
1. Nuž, jej pozícia je taká, aká je. Napĺňa svoje poslanie vyplývajúce zo štatútu jej zriaďovateľa. Nie je správne myslieť si, že SNG ako vrcholná zbierkotvorná inštitúcia na Slovensku má zastupovať predovšetkým súčasné umenie. Záber jej výstavných a publikačných aktivít je podstatne širší. Vnímam ju skôr ako inštitúciu, ktorá kodifiku je overené hodnoty a popularizuje výrazné tendencie, osobnosti a témy výtvarného umenia. Ak sa pýtate na to, čo je kvalitné v rámci kurátorských projektov, súčasné umenie to podľa môjho názoru nie je. Výstavný projekt Gotika, ktorý koncipoval Dušan Buran, bol súčasťou veľkého cyklu Dejiny slovenského výtvarného umenia a ukázal, ako sa majú robiť výskumne zamerané výstavy na európskej úrovni. V činnosti SNG mi chýbajú aktuálne medzinárodné projekty s hosťujúcimi kurátormi (Českú republiku nepovažujem v tomto smere za zahraničie), aké prezentuje napríklad novovzniknuté Národné múzeum moderného umenia vo Varšave alebo Moderna Galerija v Ľublane. K takémuto typu výstavných projektov má SNG zatiaľ ďaleko, hoci v daných podmienkach urobili viacerí kurátori dobrú prácu ohľadom nových spôsobov prezentácie moderného a súčasného umenia. Teraz je najvyšší čas, aby sa začalo systematicky pracovať na kvalitnej prezentácii slovenského umenia smerom do zahraničia a dal sa dôraz na projekty, ktoré by konfrontovali domáce umenie s inými krajinami.
2. Podľa môjho názoru by si ľudia vo vedení SNG mali byť vedomí toho, že ak sa má táto inštitúcia uberať smerom k súčasnému umeniu, musí byť na to vybavená fungujúcimi mechanizmami, zodpovedajúcimi výstavnými priestormi, technickým vybavením a v neposlednom rade dobrými kontaktmi smerom do zahraničia. Všetky tieto veci si vyžadujú nielen kvalitných a motivovaných kurátorov, ale nevyhnutne tiež podporu z iných ako štátnych prostriedkov (silní sponzorskí partneri, granty z európskych kultúrnych nadácií atď.). Nie som si istý, či toto všetko môže zabezpečiť „radikálna reforma“ vnútri SNG. Skôr by som očakával vznik nezávislej inštitúcie vyššie spomenutého typu, aké dnes samostatne fungujú vo väčšine kultúrnych krajín Európy.
3. Rozhodne nie, s tým sa predsa nemôže uspokojiť žiaden tvorivý kurátor a kultúrny pracovník v oblasti výtvarného umenia.

 

ALEXANDRA KUSÁ
historička umenia a kurátorka, dočasne poverená vedením SNG

                                                                                                    
1. SNG je medzi niekoľkými mlynskými kameňmi, ako jediná inštitúcia tohto rozsahu, ktorá je schopná podať aspoň štandardný výkon, je pod veľkým tlakom očakávaní výtvarnej obce. Tie sú však v istom rozpore s očakávaním platiacej verejnosti a tlakom ostatných úloh, ktoré vyplývajú z jej štatútu. Neviem uvažovať o chýbajúcich aktivitách hypoteticky, keďže poznám zázemie a personálne a finančné možnosti SNG.
2. Rozhodnutie Zuzany Bartošovej bolo umožnené spoločenskou zmenou aj veľmi šťastnou konšteláciou spolupráce s vtedajším ministerstvom kultúry – mimochodom v tom čase mala galéria väčší rozpočet ako má dnes. Model, ktorý Zuzana Bartošová navrhla, nebol vlastne nikdy plne realizovaný, jednotlivé galérie neboli osamostatnené a z jej rozhodnutia profitovalopredovšetkým súčasné umenie. Taktiež si myslím, že rozdelenie zbierok tak, aby bolo moderné umenie súčasťou zbierok starého umenia nebolo z kunsthistorického hľadiska oprávnené. Pani Bartošová založila UMPRUM, Kunsthalle a Múzeum umenia – takéto dimenzie boli pre inštitúciu z dlhodobého hľadiska už vtedy neudržateľné. Málokto dnes tiež vie, že tzv. Bartošovej reforma v podstate nadväzuje na vaculíkovský model členenia v inštitúcie.
3. Myslím, že je to akceptovateľné do takej miery, do akej je akceptovateľná výška jej rozpočtu, priestorová poddimenzovanosť, neexistencia relevantného periodika o umení, relevantnej vecnej diskusie, siete štátnych a súkromných galérií a výtvarných škôl, ktoré by u nás vychovávali „medzinárodné osobnosti“.

 

MICHAL MORAVČÍK
umelec, iniciátor výzvy Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo

                                                                                                      
1. Výstavná a zbierkotvorná činnosť na úrovni bežnej už aj v ostatných bývalých štátoch Ost- bloku je zatiaľ u nás v nedohľadne. Takmer všetky inštitúcie robia svoje projekty na pokraji možností vlastnej prevádzky. Tých dvadsať rokov je v oblasti kultúrnej politiky kriticky premrhaných. Zaujímavým projektom o SNG bola výstava 60 rokov otvorené (2008) – tu bola šanca „zabŕdnuť“ i do pálčivejších otázok, otvoriť verejnú diskusiu smerom k MK SR. Ako pozitívum hodnotím výskum dejín slovenského umenia. Negatívom je nedostatočná konfrontácia so svetovým kontextom, slabá schopnosť razantnejšie vyviezť vlastný výskum a slabá mediálna politika a práca s divákom.
2. Hlavnou témou nasledujúcich debát by sa mal stať štatút SNG. Keďže štát si plní svoju povinnosť dosť lajdácky (napr. dlhodobo klesajúce rozpočty), je otázne, či má o službu typu SNG skutočne záujem. Ak áno, mal by svoj postoj k tejto inštitúcii radikálne zmeniť, alebo legislatívne umožniť viaczdrojové financovanie.Auditz roku 1999 pomenoval hlavné problémy, z ktorých niektoré sú pre mňa ako „diváka z vonka“, ktorý však má aj informácie zvnútra inštitúcie, dodnes nedoriešené. Zladiť rekonštrukciu s vnútornou reformou bude výzvou pre nového riaditeľa, možnou inšpiráciou by mohol byť aj pražský model jednotlivých galérií v NG.
3. I keď SNG samotná sa takto istotne nevníma, vidí ju tak väčšina výtvarníkov nielen na Slovensku, ale trebárs aj v Čechách. Proste do Bratislavy sa na výstavy príliš nechodí. Skôr si zájdete do Viedne či Prahy, aby ste videli niečo zaujímavé. Áno, venujeme sa v prevažnej miere svojmu kontextu, čo nepovažujem za škodu, ale je otázne, nakoľko ho vieme prepojiť s inými kontextmi (napr. už len so stredoeurópskym priestorom), spropagovať a urobiť z vlastných tém zaujímavé výstupy smerom von.

 

VIERA LEVITT
kurátorka a bývalá riaditeľka Galérie Jána Koniarka v Trnave, žije v USA

                                                                                                                   
1. SNG ako „vrcholná“ inštitúcia o svoju prominentnú pozíciu nemusí bojovať ako iné galérie, resp. múzeá umenia a to možno ovplyvnilo jej daný, nemenný charakter. Za posledné roky pripravila niekoľko zaujímavých výstav v Esterházyho paláci, ktoré ma príjemne prekvapili (monografické výstavy Rudolfa Sikoru, Márie Bartuszovej, výstava Stratený čas, Všetko o múzeu…). Chýba mi viac projektov medzinárodnej spolupráce, ktoré by využili zázemie galérie. Napríklad s hŕstkou odborných pracovníkov v Galérii Jána Koniarka v Trnave, ktorú som viedla v rokoch 2002-2005, sme boli schopní získať trojročný grant z prostriedkov Európskej únie a zúčastniť sa ďalších dvoch medzinárodných projektov podporených programom Kultúra 2000, zatiaľ čo SNG na zozname podporených inštitúcií nefiguruje ani raz.
2. Myslím si, že ideálny by bol model dvoch riaditeľov, výkonného – manažéra a umeleckého riaditeľa. Z mojej skúsenosti vyplýva, že riaditeľ musí mať rovnako vedomosti z ekonómie a práva ako z dejín umenia, a zároveň vedieť reagovať na krízové situácie. Popri tom musí byť dobrý rečník, silná osobnosť a ustáť najrôznejšie tlaky, či zhora alebo zdola.
Dúfam, že sa SNG podarí oživiť mladými ľuďmi, ktorí veria, že veci sa dajú meniť a že to, že sa niečo pohodlne robilo istým spôsobom dlhé roky neznamená, že sa to nemôže zmeniť. Chce to však osobnosti, ľudí s víziou, ktorých neodradí „kamennosť“ galérie ani, povedzme si to úprimne, rezignovanosť či neprajnosť kolegov. Zo širšieho pohľadu je potrebná zmena spoločenskej klímy a marginálneho postavenia výtvarného umenia, tvorivú atmosféru a otvorenú kritickú, demokratickú platformu na riešenie odborných otázok. A napokon, snáď to nevyznie pateticky – atmosféru hrdosti – prestíže, ktorá je taká výrazná napríklad v Múzeu Moderného umenia v New Yorku. To súvisí nielen so špičkovými zbierkami a výstavami, dvoma miliónmi návštevníkov ročne (z ktorých väčšina platí 20 dolárové vstupné), ale aj korektným finančným ohodnotením zamestnancov a systémom, ktorý im umožňuje odborne rásť.
3. Nie.

 

KATARÍNA RUSNÁKOVÁ
vedúca Katedry teórie a dejín výtvarného umenia, Fakulta výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici

                                                                                                                                                                                    
1. Z perspektívy posledných dvoch dekád vidím obdobia, keď mi SNG pripadá zakríknuto, inokedy sa mi zdá, že nadbieha divákom prehnaným populizmom, a len občas na mňa pôsobí ako suverénna vrcholná inštitúcia s výraznou víziou. Tá niekedy latentná, inokedy zjavná ustráchanosť asi vyplýva z toho, že od odvolania prvej ponovembrovej riaditeľky SNG Zuzany Bartošovej v roku 1992 sa nad touto inštitúciou vznáša trauma potenciálneho odvolania každého generálneho riaditeľa, v dôsledku čoho asi v každom z nich začne fungovať autocenzúra, v horších prípadoch nadpráca. Keďže o šéfovi tohto vrcholného múzea umenia v konečnom dôsledku rozhoduje minister kultúry, môžeme si odpovedať na otázku, do akej miery boli jednotliví ministri, ktorí doteraz stáli na čele rezortu, múzickými, profesionálne zdatnými, aktívnymi, operatívnymi a vizionárskymi osobnosťami so zmyslom pre fair play. Z aktivít SNG, ktoré považujem za mimoriadne kvalitné a prínosné spomeniem len tie, ktoré sa týkajú umenia 20. storočia – napríklad Umenie akcie a medzinárodný projekt Autopoesis, monografické výstavy Márie Bartuszovej, Rudolfa Sikoru, alebo výstava Slovenský obraz (anti-obraz) v Jazdiarni Pražského hradu (2008 – 2009) s jednou výhradou, že nezaradiť do výberu Janu Želibskú bolo neodpustiteľnou odbornou chybou. Na druhej strane mi výrazne chýbajú medzinárodné výstavné projekty na aktuálne témy, na ktorých by sa rovnocenne podieľal tím interných aj externých historikov umenia zo Slovenska a z recipANKETA ročných partnerských inštitúcií zo zahraničia.
2. Z hľadiska efektívnejšieho riadenia SNG by azda bolo vhodné, ak by sa vytvorili samostatné galérie pre 1. Staré umenie, 2. Moderné a súčasné umenie, 3. Úžitkové umenie, architektúru a dizajn, prípadne pre 4. Insitné umenie, hoci vždy bude problematické z dôvodov finančných, priestorových i odborných zachovať proporcionalitu medzi vedeckovýskumnou, výstavnou a zbierkotvornou činnosťou týchto galérií pod jednou strechou. Navyše SNG má ešte ďalšie expozície na území Slovenska: Zámok Zvolen, Kaštieľ Strážky v Spišskej Belej, Galériu Ľ. Fullu v Ružomberku a Galériu insitného umenia v Pezinku-Cajle. Ak by sa aj uskutočnil tento model decentralizácie, v budúcnosti si zrejme vyžiada ďalšie modifikácie na základe analýz jestvujúceho stavu, pretože mnoho vecí podlieha dynamickým zmenám, čo kompetentných vari prinúti k modernejším, progresívnejším a odvážnejším riešeniam. Ale to je skôr úloha pre kandidátov hlásiacich sa do konkurzu na funkciu generálneho riaditeľa SNG, ktorá by mala byť obsiahnutá v koncepcii riadenia a ďalšieho smerovania tohto múzea umenia.
3. To rozhodne nie, SNG sa už dávno mala otvoriť vedeckovýskumnej, výstavnej a sympoziálnej spolupráci nielen v euroamerickom, ale i v širšom svetovom kontexte. Z tohto hľadiska bola 1. medzinárodná konferencia o celoživotnom diele Júliusa Kollera v roku 2009 jedným z dobrých príkladov, pričom za rovnako dôležité považujem aj medzinárodné sympózium Na križovatke kultúr? Stredná Európa a umenie 20. storočia, ktoré sa uskutočnilo v roku 2000. Domnievam sa, že odborný tím kurátorov by mal byť v SNG početnejší a mal by viac spolupracovať s kolegami zo zahraničia. Aby dochádzalo k živšiemu diskurzu v medzinárodnom meradle – čo by istotne prispelo aj k lepšiemu poznaniu a propagácii slovenského umenia vo svete. Aj v tomto prípade vidím dosť veľké diskrepancie v komunikácii medzi odbornými pracovníkmi SNG a reprezentantmi ministerstva kultúry, ktorí by tiež mali uplatňovať kreatívne a progresívne uvažovanie v duchu informačnej spoločnosti, a nie zotrvávať na úrovni konzervatívnej muzeológie 19. storočia alebo prežitých modernistických praktík.

 

Na počátku letošního roku oznámilo i Ministerstvo kultury ČR informaci o vyhlášení výběrového řízení na místo generálního ředitele pražské Národní galerie. Ministr kultury Václav Riedelbauch vyzval kandidáty, aby do konce března předložili svou představu o koncepci řízení této instituce. Nového ředitele, který by měl nastoupit od ledna 2012, vybírala dvanáctičlenná nezávislá komise (ve složení Milena Bartlová, Zdeněk Felix, Lórand Hégyi, Gunnar Kvaran, Václav Pavlíček, Peter Klaus Schuster, Klaus Albrecht Schröder, Lubomír Slavíček, Marta Smolíková, Michal Stehlík, Radek Špicar, Tomáš Vlček), která se sešla v polovině dubna 2010. Její hlasování, a tím i doporučení kandidáta medievalisty Jiřího Fajta je v současnosti v médiích zpochybňováno.
Do konkurzu se přihlásilo celkem osm lidí, mezi kandidáty se objevili současný ředitel Sbírky starého umění NG Vít Vlnas, ředitel Moravské galerie Marek Pokorný, kurátor Richard Drury, galeristka Monika Burian, Nicole Šťávová (Christie´s), Vilma Anýžová (MZV ČR) a také současný ředitel NG Milan Knížák. Ministr kultury ČR dříve uváděl, že by chtěl nového ředitele NG vybrat ještě do květnových voleb.

 

Anketu připravili Juraj Čarný, Eva Krátká a Lýdia Pribišová, Flash Art Czech & Slovak Edition.

Find more stories

Články