RE: DIASPÓRA

11. 10. 2009

NICOLA TREZZI: Daniel, keď som sa na teba obrátil ohľadom tohto článku, odpovedal si mi, že jeho názov ťa veľmi vystihuje, keďže si sa narodil v Londýne matke pochádzajúcej zo Zimbabwe a otcovi pôvodom z Južnej Afriky; keď si mal šesť mesiacov sa tvoja rodina presťahovala do Jeruzalemu, kde si žil až do ukončenia trojročnej vojenskej služby. Taktiež si podotkol, že Jeruzalem sa objavil i nedávno na tohtoročnej výstave Studies for Adam and Eve/Štúdiách o Adamovi a Eve v galérii SE8 v Londýne. Môžeš tento projekt podrobnejšie predstaviť?

Daniel Silver: Minulý rok som v second-hande blízko môjho ateliéru našiel knihu s fotkami Jeruzalema zo 70. rokov. Pripomenuli mi ho tak, ako som si ho pamätal. Môj otec je lekár a keď som bol malý, chodieval som s ním navštevovať jeho pacientov do jeruzalemského starého mesta. Pre projekt Studies for Adam and Eve som vytvoril diela pre tri kabinety kuriozít. Jeden kabinet som pokryl látkou sýrskeho pôvodu, ktorú kúpil môj priateľ v starom meste Jeruzalema. Na látku som umiestnil dve rezby v dubovom dreve a poškodenú mramorovú bustu. V druhej miestnosti bola kniha s obrázkami rozbitých afrických sôch, ktorú som kúpil v jednolibrovom obchode v Brixtone. Do tretej miestnosti som dal keramický objekt v tvare urny zo rýchloschnúcej hliny a objekt pripomínajúci Menoru z toho istého materiálu, čiastočne pokrytý omietkou. To bolo prvý raz, čo sa Jeruzalem objavil tak viditeľne v mojej tvorbe. Pracoval som s poškodenými kópiami rímskych sôch pochádzajúcich z ateliérov v talianskom Pietrasanta. Tieto poškodené sochy mi pripomínajú tie, čo som ako dieťa vídaval v Izraeli. Jeruzalem odkrýva príbehy staré niekoľko tisíc rokov, a nie len posledných šesť desaťročí. Svoju tvorbu chápem ako niečo oscilujúce medzi týmito dvoma obdobiami, ako v starom, tak i modernom zmysle.

Elad Lassry: Páči sa mi, že ti pripomínajú detstvo. Počas štúdia na Univerzite Južnej Kalifornie som v knižnici našiel pár starých kníh o Izraeli. Zdali sa mi byť veľmi cudzie. Rád som si ich prehliadal – hlavne preto, že som si pripadal, ako by som si prezeral zložité štruktúry; každá kniha mala svoju vlastnú teóriu. Fotografie z doby založenia Izraela mi pripomínali fotografie Dorothey Lange v Kalifornii: Izrael vyzeral ako Kalifornia, všade dlhé blonďavé vlasy.

 

D.S.: Myslím, že máš pravdu, keď sa ti to zdá fascinujúce. Fotografie v knižke totiž vytvoril americký pár a predstavujú ich pohľad na Jeruzalem. Možno preto, že moji rodičia boli čerství imigranti, i ja som Jeruzalem vnímal ako cudzinec.

N.T.: Keď hovoríme o pamäti, chcel by som položiť otázku Ohadovi. Narodil si sa v kibuci Mizrah, kam sa tvoji rodičia presťahovali po odchode z Poľska, vedení raným sionizmom. Neskôr, keď si bol ešte malý, kibuc opustili a umožnili ti zažiť model kibucu ako outsiderovi/hosťovi. Čo by si povedal o využití kibucu v tvojej práci?

Ohad Meromi: Okrem názvu tejto diskusie je pre mňa Izrael niečím viac – kolektívnou pamäťou a jej znázornením. Trochu i preto, že vždy začínam s apologetikou – vymedzovaním vlastného pohľadu voči iným, čo pre mňa predstavuje ďalší spôsob rozprávania o kolektívnom. Je to impulz, ktorému sa snažím odolávať. Rovnako je zaujímavé, že túto rozpravu sme začali cez staré fotografie, všímajúc si istý moment v čase. Len pred niekoľkými rokmi som začal v mojej tvorbe čerpať zo sionistickej obraznosti. Predtým som si postupne razil cestu k týmto – ako Elad spomenul – zvláštnym príkladom podobnosti. Taktiež kibuc nebol pre mňa nikdy prvotnou spomienkou. Práca s architektúrou ako sociálnym menovateľom zmien a idea modelu ma priviedli späť ku kibucu v čase, keď som sa zaoberal Bertoldom Brechtom a jeho hrou The Exception and the Rule/Výnimka a pravidlo, ktorú som použil ako nosný rámec pre workshop a experimentovanie s modelmi sociálnej zainteresovanosti a kolektivity. Anglický preklad, ktorý som čítal, spomínal, že hra bola po prvýkrát produkovaná v kibuci Givat Brener v roku 1938 jeho členmi, ktorí ju preložili a zároveň pre ňu napísali vlastnú hudobnú partitúru. V mojom prevedení prebrala rasa úlohu triedy z pôvodnej hry. V utópii kibucu predstavovala rasa ďalší temný bod. V inom diele Who Owns the World?/Kto vlastní svet? (požičiavajúc si z Brechta len názov) som vytvoril scénu z miestností, ktoré plnili určitú architektonickú funkciu v rámci života komunity – klub robotníkov, ubikácie, šatňa atď. Mojím hlavným záujmom pri návrate ku kibucu alebo Brechtovi bol moment, kedy je umenie a spoločenský prvok úzko späté, keď je diskusia o štýle a zobrazení priamo prepojená. Keď je svet miestom, ktoré človek vytvára. My ho vytvárame. Opäť hovorím o „my“.

N.T.: V rozhovore publikovanom vo Flash Arte spomína Klaus Biesenbach, že ty, Yael, si raz o sebe povedala, že „si umelkyňou cestujúcou a prenášajúcou svoje názory a estetiku do lokálnych súvislostí“. Keď si mi prvýkrát poslala e-mail ohľadom tohto rozhovoru, všimol som päť telefónnych čísel pod tvojím menom, na ktorých ťa možno zastihnúť v Izraeli, Holandsku, Nemecku, Spojených štátoch a Poľsku. Chápal som to ako „podvedomú“ umeleckú výpoveď. Prezentovala by si svoju situáciu ako možný návod na porozumenie tvojej tvorby?

Yael Bartana: Myslím, že mojich päť mobilov predstavuje nepokojné pomery môjho života… alebo moderného túlajúceho sa Žida. Istú formu mystifikácie. Rada by som však nadviazala na rozhovor o kibuci. Ja som sa nenarodila v kibuci ale v mošave, čo je taktiež komunita založená na poľnohospodárstve, avšak na rozdiel od kibucu nezdiela socialistické hodnoty. Počas posledných piatich rokov som sa zamerala na rané sionistické propagandistické filmy, ktoré vytvoril Židovský národný fond. V mojich nedávnych projektoch ako Summer Camp / Letný tábor (2007) som predstavila novú redigovanú verziu filmu Avodah (1935) režiséra Helmara Lerskiho. Môj projekt z oblasti kibucu Mur i wieza (2009) je novou produkciou prezentovanou v Poľsku. Nadväzuje na môj starší film Mary Koszmary (2007), v ktorom mladý ľavicový aktivista pred opusteným štadiónom vo Varšave vášnivo vyzýva tri milióny Židov, aby sa vrátili späť do ich domoviny a pomohli Poliakom prekonať ich nočné mory. Nový film sa sústreďuje na skupinku mladých Izraelčanov a Židov, ktorí sa túto ponuku rozhodli prijať a vracajú sa do Poľska. Spoločne v bývalom varšavskom gete zakladajú prvý kibuc – kibuc Muranov. Pre potreby tohto projektu som založila fiktívne hnutie Hnutie židovskej renesancie v Poľsku. Neskôr som sa dozvedela, že jeden pravičiar organizuje 1. septembra 2009 v Lodži na Námestí slobody proti tomuto hnutiu protestný pochod!!!

N.T.: A ďalej?

Y.B.: Môj nový projekt je takisto pokusom obrátiť históriu naruby. Vo filme postavená kolónia sa drží tohto ducha ohrozenia a tvorí ju rovnako jednoduchá drevená architektúra, ktorú symbolizuje ochranný múr s vežou v strede. Svojou jednoduchosťou kolónia deklaruje súčasnosť, no zároveň je vyjadrením odcudzenia a nepriateľstva. Film sa snaží upozorniť na napätie medzi usadlíkmi ako imigrantmi a ich možnosťami asimilácie a nájdenia si vlastnej identity v Poľsku a Európe. Môj záujem o umeleckú tvorbu viedol k vysokému stupňu „priameho symbolizmu“ za účelom navodenia histórie a skutočnosti, domoviny, nacionalizmu, osobnej a kolektív- nej pamäte. Nedokážem sa vysporiadať s realitou každodenného života, kde popierame existenciu rasizmu, ignorantstvo a ponižovanie. Hľadám spôsoby, prostredníctvom ktorých môžem napádať „súčasné podmienky“ v spoločnosti. Kibuc je fascinujúcou spoločenskou štruktúrou a slovo „my“ je rozhodne jedným z jeho najdôležitejších symbolov.

N.T.: Rád by som položil otázku Eladovi, keďže jeho tvorba je z vás všetkých pre mňa „najmenej“ izraelská. Z môjho pohľadu sa viac zaoberá americkou fotografickou tradíciou, nebezpečným spojením reklamy a semiotiky. Keď sme sa stretli vo Whitney Museum povedal si mi, že spôsob, akým sú tvoje diela prezentované, je pre teba najdôležitejší. Mohol by si to vyjadriť presnejšie?

E.L.: Estetika „fotografickej objektivity“ sa dá vystopovať späť k Augustovi Sandersovi, Nemeckej škole atď… História komerčnej fotografie je spojená s počiatkami vzniku fotografie ako takej a obchodovaním s tovarom. Neviem, či súhlasím s tým, že ide viac o americký príspevok, ako o vizualizáciu štrukturalistického výskumu. Dôvod, prečo prízvukujem tento názor, pramení z toho, že si nemyslím, že obraz má konkrétneho recipienta; je neurčený, prenášaný z miesta na miesto, postrádajúci autora. Obrazy, ktoré vytváram, chápem ako túlajúce sa sochy.

O.M.: Aký význam má táto metafora túlania sa? Prečo sa má skutočnosť, že niekto vlastní päť mobilov viac vzťahovať k túlajúcemu sa Židovi ako k istému typu medzinárodného umelca? Prečo je Elad zo všetkých nás „najmenej“ Izraelčanom? Kto je potom naj viac Izraelčanom? A ako je to s dlhodobou talianskou účasťou v týchto národných kategóriách? Teraz je rad na tebe, Nicola. Čo sa týka môjho názoru, domnievam sa, že dobré umenie má viac dočinenia s mestami ako so štátmi.

N.T.: Pre mňa je toto veľmi americký názor, hoci Eladovo rozprávanie o jeho diele ako o „túlajúcich sa sochách“ otvára nové možnosti nečakaných interpretácií. Ďalej sa domnievam, že túlajúci sa Žid môže byť chápaný ako metafora pre pochopenie súčasnosti. Diaspórou sme mohli označiť termín globalizácie skôr, ako vôbec existoval. Národné kategórie sú pre mňa nástrojom, ktorým „manipulujem“ za účelom priblíženia sa k univerzálnym témam. V 60. rokoch, keď bola v rámci Flash Artu založená táto rubrika, bol svet iný. V milánskom archíve časopisu som objavil zvláštne vydanie venované Rusku (vtedy ešte ZSSR) a čísla vydané v poľštine a čínštine v dobách, keď ich umenie bolo stále veľmi provinčné. Preto mi prišlo vcelku prirodzené použiť Focus Izrael ako istý spôsob preverenia a možno i popretia tohto usporiadania.

Y.B.: Rozumiem, prečo Ohada tento termín rozčuľuje. Keď charakterizujem seba ako umelkyňu, radšej použijem termín „umelkyňa pochádzajúca z Izraela“, keďže vyjadrenie „izraelská umelkyňa“ nesie v sebe odkaz k národnosti a štátu. Keďže nesúhlasím s politikou štátu Izrael, odmietam byť charakterizovaná ako „izraelská umelkyňa“.

E.L.: Ohadova zvláštna reakcia je príkladom istého citlivého vnímania terminológie, čomu veľmi nerozumiem. Ide tu o strach, že niekoho národnosť môže prevalcovať jeho dielo? Z čoho pramení táto obranná reakcia? Sú tu nejaké iné hodnoty, ktoré si neuvedomujem? Vyrástol som v Tel Avive a kultúru som nasával všade, kde sa dalo. Potom som sa presťahoval. Pre mňa nie sú tieto témy veľmi zaujímavé.

O.M.: Pokúsim sa objasniť môj postoj: z istých dôvodov nemôžem obísť citlivosť, keďže je spojená s mojím pocitom zodpovednosti, ktorému sa nemôžem ubrániť. Byť Izraelčanom – a zároveň izraelským umelcom v tomto čase nie je pre mňa niečím, čo by som mohol ľahko akceptovať alebo odmietnuť. Špecifické podmienky, podľa ktorých štát Izrael a väčšia časť jeho spoločnosti charakterizuje niekoho ako Izraelčana (Si Žid? Slúžil si v armáde?) mi bráni brať túto tému na ľahkú váhu a núti ma konať ako svetový občan. Narážal som na termín “túlajúci sa Žid”, keďže dovolávanie sa obrazu prenasledovaného Žida veľmi často slúži na zakrývanie útlaku zo strany súčasných Izraelčanov/Židov. Čím ďalej som od Tel Avivu – a často sa rozprávam s ľuďmi a umelcami z odlišných zázemí – tým viac pociťujem potrebu priznať svoj vlastný pôvod a zodpovednejšie voliť slová.

D.S.: Musím sa vrátiť k Ohadovmu tvrdeniu, že dobré umenie súvisí predovšetkým s mestami a nie štátmi, s ktorým súhlasím aj ja. Rád by som doplnil, že pohybovanie sa medzi mestami je obohacujúce, vzrušujúce, plné protikladov a prekážok. Veľakrát sú tu obrovské rozdiely a človek sa z toho snaží vyťažiť maximum. Nájsť spájajúci prvok alebo pevnú pôdu pod nohami. Pre mňa je ťažké tvrdiť, že umelcov životopis nemá žiadny vzťah k jeho umeniu a čítaniu jeho diel; a v tomto zmysle sú pre nás nesmierne dôležité okolnosti toho, kde sme sa narodili a vyrastali, čo sme okolo seba vnímali, kde sme sa presťahovali atď. Zakaždým, keď pristávam v Izraeli, pocítim túto silnú energiu – myslím si, že je to práve toto miesto a ľudia čo ho robia nepopísateľným.

Yael Bartana sa narodila v roku 1970 v Kfar Yehezkel. Žije a tvorí v Amsterdame, Varšave a Tel Avive. Elad Lassry sa narodil v Tel Avive v roku 1977. Žije a tvorí v Los Angeles. Ohad Meroni sa narodil v roku 1967 v kibuci Mizrah. Žije a tvorí v New Yorku. Daniel Silver sa narodil v roku 1972 v Londýne, kde žije a tvorí.

 

Elad Lassry, Zebra and Woman / Zebra a žena, 2007, Super 16 mm farebný film,nemý,5:21min,loop.Wilson L. Moad Fund, Contemporary Art Discretionary and the Orbit Funds, filmová inštalácia v Galérii137,TheArtInstitute of Chicago, fotografia©TheArtInstituteofChicago

Yael Bartana: Wild Seeds in America / Divoké ratolesti Ameriky, 2009, plagát výstavy, Time Out of Joint, New York.
Daniel Silver, Untitled / Bez názvu, 2009, sýrska textília, sochy z dubového dreva a mramoru položené na stole, 212x126x61 cm, courtesy SE8, umelec, Ibid Projects, Londýn, foto: Peter Kidd; Ohad Meromi,

Study for the New Neighbourhoods / Štúdia pre nové štvrte, – detail), 2009, pero a ceruzka na novinovom výtlačku, 91×61 cm; Daniel Silver: King of Jordan / Kráľ Jordánu, 2008, akvarel na papieri, 31×23 cm, courtesy Suzy Shamah, Miláno;

Ohad Meromi, Specter II (severný pohľad), 2009, digitálny print, 61×76,2 cm, courtesy Harris Lieberman, New York, Ateliér Daniel Silver, Londýn, foto: Romilly Evoleigh; Elad Lassry, Felicia, 2008, C-print, 35,6×27,9 cm, courtesy David Kordansky, Los Angeles;

Yael Bartana, The Missing Negatives of the Sonnenfeld Collection / Chýbajúce negatívy zo zbierky Sonnenfeld, 2008, ČB digitálne tlače (séria 22 tlačí), 72,6×56,6cm (každý, rámované); Ohad Meromi, The Exception and the Rule / Výnimka a pravidlo, Schitopolis, 2007, zábery z filmu, courtesy Harris Lieberman, NewYork.

 

Nicola Trezzi je americkým editorom Flash Art International.

Find more stories

Home