ADRIAN GHENIE

11. 10. 2009

PREDTÝM, AKO SA Adrian Ghenie stal „transylvánskou vychádzajúcou hviezdou“, založil spoločne s Mihaiom Popom galériu Plan B, ktorá je epicentrom živej umeleckej scény v Kluži v Rumunsku. Angažovaním sa v novom umeleckom priestore – prerobenej priemyselnej hale zastrešujúcej niekoľko galérií a ateliérov, ktorý otvorili túto jeseň, je odhodlaný podporovať prosperujúce umelecké prostredie v tomto rumunskom meste.

Magda Radu: Keď maľuješ, zámerne ponechávaš priestor náhode. Do akej miery to ovplyvňuje kontrolu, ktorú máš nad proce som maľovania?
Adrian Ghenie: Keď zapojím náhodu a nechám olejovú alebo akrylovú farbu pretiecť mimo povrch plátna, vedie to k zaujímavým výsledkom a uspokojujúcim riešeniam, na ktoré som predtým vôbec nepomyslel. V zmysle maliarskeho prevedenia môže byť reprezentatívna maľba veľmi suchopárna, obzvlášť keď je farba štetcom nanášaná konvenčným spôsobom. Kombinácia farieb, ktorá je výsledkom náhody, dokáže oživiť kompozičné prvky. Tento postup využívam pri maľbe pozadia. V mojich prácach musí byť priestor obklopujúci postavy namaľovaný čo najvoľnejšie.

M.R.: V tvojom diele existuje napätie medzi dôkladne naplánovanou prípravnou fázou (tvorba koláží a modelov) a procesom jej prepisu do samotnej maľby. Môžeš to vysvetliť?
A.G.: Súčasťou mojich malieb je rozpor, ktorého som si nebol plne vedomý. Na jednej strane pracujem na obraze v takmer klasickom duchu: kompozícia, znázornenie, použitie svetla. Na druhej strane sa nezdráham siahať k rôznym druhom idiomov ako surrealistickému princípu asociácie alebo experimentom abstrakcie vyzdvihujúcich textúru a povrch maľby. I keď rozloženie jednotlivých prvkov si presne určím, farbu nanášam voľne, spontánnymi gestami. Médium olejomaľby ponúka veľa možností, ktoré prostredníctvom rôznych kombinácií skúmam. Napríklad na murárskej lyžici zmiešam rôzne farby a priamo ich aplikujem na plátno. Potom ich niečím iným zotriem. Často maľujem obyčajnou maliarskou štetkou. Výsledok takýchto cvičení ma veľmi zaujíma.

M.R.: Nedávno si začal vytvárať veľkofor mátové maľby, tvoja farebná paleta je rôznorodejšia. Čo zapríčinilo tieto zmeny?
A.G.: Po období, v ktorom som pracoval s takmer monochrómnou škálou tónov znižujúcou intenzitu experimentovania, som chcel túto rôznorodosť konfrontovať, otestovať kombinačné možnosti. Rozhodnutie pre veľký formát vzišlo z rovnakej zvedavosti. Pri pohľade na renesančnú maľbu som chcel preskúmať obrazové zákonitosti týkajúce sa tvorby priestoru, ako napríklad následnosť obrazových plánov, používanie perspektívy. Môj príklon k skúmaniu geometrie a objemu vyžadoval – aspoň pre mňa – prácu na väčšom formáte. Zároveň ma fascinovala iluzívna sila obrazového plátna.

M.R.: Môžeš popísať vplyv filmu na tvoje diela?
A.G.: V každom mojom diele je prítomná istá filmová kvalita. Film je aj najdôležitejším prvokom môjho vizuálneho vzdelania. Keď maľujem, cítim sa akoby som režíroval film. Sledovanie Lynchovho alebo Hitchcockovho filmu, zažívanie napätia a drámy v nich je skutočné a nezvyčajné zároveň. Geniálnosť filmu pre mňa vychádza z jeho schopnosti vytvárať ilúziu. Objavenie sa každého umeleckého média záviselo od technického vynálezu, ktorý pôvodne slúžil na praktické účely. Na začiatku nešlo o žiadnu estetiku. Z ničoho nič sa niekto pozeral na pohyblivé obrázky, ktoré predtým existovali len v niekoho predstave. Prvé filmy boli istým spôsobom vznešené, lebo zachytávali historické momenty, príbehy a mýty, ktoré mali byť prezentované na plátne. Existovala potreba vytvárať svety, ktoré neboli prístupné každodennosti. Podobne si i bratia van Eyckovci, keď vynašli techniku olejomaľby, uvedomili jej schopnosť s prekvapivou presnosťou vyjadriť detaily, textúru, objem. Náhodné pokĺznutie sa maliarskeho štetca by mohlo viesť k nečakaným výsledkom vyzerajúcim ako piesok, kožušina alebo listy stromu. Keď raz objavíte možnosti takéhoto objavu, nedokážete mu odolať. Pre diváka v 15. storočí musela mať kombinácia náboženských motívov s iluzionistickou siloumaľby veľký emocionálny vplyv. Podobnú skúsenosť zažívali i diváci v počiatkoch filmu.

M.R.: Ako tvoje diela vyjadrujú tento filmový pocit?
A.G.: Filmový dojem je z časti dosiahnutý svetlom a textúrou. Pozadia mojich malieb sa zdajú byť skutočné; zdá sa, akoby prešli procesom erózie, objavíte v nich množstvo textúr. Pozadie, obklopujúce ľudské siluety je tvorené mokrými, ohorenými a zničenými stenami.

M.R.: Ako je to s avantgardou a spôsobom, akým na ňu vo svojich maľbách narážaš prostredníctvom námetu? Pripomínaš mi výstavu berlínskeho Dada alebo Duchampa.
A.G.: Zaoberať sa touto témou ma prinútil stav súčasnej maľby. Pretrvávajúca debata o „smrti maľby“ môže byť intelektuálne stimulujúca, zároveň si však myslím, že je zastaralá. Existuje množstvo dôkazov potvrdzujúcich skutočnosť, že maľba nie je mŕtva. Chcel som sa ale vrátiť k historickému kontextu, v rámci ktorého bol tento problém prvýkrát vyslovený. Na kľúčové momenty a osobnosti avantgardy ako Duchampa pozerám z veľkej vzdialenosti a z obráteného pohľadu. Hoci si uvedomujem oslobodzujúce javy vznikajúce pri prepuknutí avantgardných hnutí (z ktorých i ja sám ťažím), nemôžem si pomôcť a nevšimnúť si, do akej miery niektoré z ich myšlienok – v priebehu času vystavených mnohým apropriáciám – samé seba tak silno vnucovali, až sa stali kánonom. Nesnažím sa obviňovať, ale skúmať práve stav týchto skutočností. Myslím si ale, že mám právo vnímať idoly ako Duchamp a hnutie Dada v inom svetle.

M.R.: V tvojej tvorbe sú takisto odkazy na históriu 20. storočia, postavy ako Lenin, Hitler alebo Göring. Dovolávaš sa ich pretože sa chceš dotknúť súčasných tém?
A.G.: Žijeme v dobe po 2. svetovej vojne, a preto sa neustále a nevyhnutne obraciame späť do minulosti, k tomuto predelovému bodu, aby sme pochopili našu súčasnosť. Hitler a Lenin sa v mojich maľbách skôr ako historické postavy zjavujú ako duchovia. Maľoval som ich naozaj iba v pár prípadoch a ich prítomnosť v obrazoch nie je vôbec jasná. Bolo to obdobie, kedy som sa snažil namaľovať ich reziduálny obraz v spoločnom podvedomí. Maľoval som podľa klišé fotografií–sležiacim mŕtvym Leninom–fotografiou známou miliónom ľudí. Pri Göringovi – ktorého portrét bol súčasťou série The Collector / Zberateľ – bol zámer trochu od- lišný. Viac som sa zaujímal o jeho osobnosť; v skutočnosti pre mňa stelesňuje archetyp chamtivého zberateľa. Snažil som sa zachytiť psychologickú zložitosť tohto muža poháňaného zberateľskou bulímiou, ktorá nakoniec úplne zničila jeho moc.

M.R.: O tvojej tvorbe sa často hovorí v súvislosti s komunizmom. Minulý rok si sa objavil vo vide o filme, kde maľuješ Ceausescov portrét. Do akej miery sa tvoja tvorba zaoberá dedičstvom komunizmu?
A.G.:
Zaujímam sa predovšetkým o neobyčajnosť, ktorá charakterizuje každodenný život v totalitárnych režimoch, nielen v komunizme. V takých podmienkach je všetko skreslené. Avšak z hľadiska námetu je v mojom diele viac prítomný národný socializmus. Existuje však množstvo podprahových, skrytých okolností, ktorými som bol poznačený. Napríklad rané spomienky z môjho života, keď som žil v komunistickom režime. Pivnica nášho rodinného domu slúžila ako priestor, v ktorom bolo množstvo vyradených predmetov a tento priestor pre mňa predstavoval skutočný zásobník osobných spomienok. Maľba Basement Feeling / Pivničný pocit (2007)je jednou z mála autobiografických prác zachytávajúcich melancholické stretnutie s mojou minulosťou. Dielo s Ceauşescuom je projektom Cipriana Muresana. Chcel, aby som namaľoval oficiálny diktátorov portrét. Naznačoval mi, ako mám postupovať, aby som vyhovel všetkým parametrom konvenčného a neutrálneho zobrazenia, akoby som bol umelcom danej epochy, ktorý získal túto objednávku. Väčšina týchto portrétov bola veľmi zle namaľovaná a smiešna. Preto sme chceli zistiť, či v prípade, ak použijem predpísanú ikonografiu, je stále možné vytvoriť esteticky priechodné dielo. Je to otvorený experiment; portrét bol nakoniec v poriadku. Predsa len sme nežili v tých časoch.

 

Adrian Ghenie sa narodil v roku 1977 v Baia Mare v Rumunsku. Žije a pracuje v Kluži a Berlíne.

Vybrané samostatné výstavy: 2009: MNAC, Bukurešť; Haunch of Venison, Londýn. 2008: Plan B, Berlín; Nolan Judin, Berlín; Galerie Hussenot, Paríž (spolu so Serbanom Savu a Ciprianom Muresanom); Tim Van Laere Gallery, Antverpy. 2007: Haunch of Venison, Zurich; Galerie Rüdiger Schöttle, Mníchov (spolu s Janisom Avontisom a Andrewom Palmerom); Mihai Nicodim Gallery (bývalý Chung King Project), Los Angeles. 2006: Plan B, Kluž. Vybrané skupinové výstavy: 2009: After the Fall, HVCCA, Peekskill (US); Prague Biennale 4. 2008: Liverpool Biennial. 2007: Prague Biennale 3. 2006: Cluj Connection, Haunch of Venison, Zürich.

 

Dada is Dead / Dada je mŕtve, 2009, olej a akryl na plátne, 200×220 cm, zbierka Deana Valentine a Amy Adelson, Los Angeles, courtesy Nolan Judin, Berlín.

The Collector / Zberateľ, 2008, akryl a koláž na papieri, 140×200 cm, courtesy Plan B, Kluž/Berlín; Duchamp’s funeral / Duchampov pohreb, 2009, olej a akryl na plátne, 200×300 cm, courtesy Nolan Judin, Berlín.

,Hunger / Hlad, 2008, olej na plátne, 40×30 cm, courtesy Mihai Nicodim, Los Angeles.

 

Magda Radu je PhD kandidátkou na Université Paris 1 a kurátorkou MNAC v Bukurešti.

Find more stories

Články