Stretnutie Romana Ondáka s Klausom Biesenbachom

11. 6. 2009

KLAUS BIESENBACH: Tvoje dielo Measuring the Universe (2007) sme nedávno prezentovali v MoMA. Začína sa počiatočnou fázou, alebo až po týždni či dvoch, kedy sú stopy na stene viditeľné a je ich čím ďalej tým viac?

Roman Ondák: Začína to prvým meraním a končí vtedy, keď je odmeraný posledný návštevník. Pripomína to hodiny, ukazujúce hodiny a minúty: tam majú jednotlivé chvíle taktiež rovnocenný význam. Takže performance má rovnaký status či už s jedným alebo s tisíckami označení.

 

K.B.: MoMA vystavovalo toto dielo dvanásť týždňov. Počas slnečného dňa navštívi múzeum päťtisíc návštevníkov a daždivé dni privedú do múzea viac ako dvadsaťtisíc ľudí. Pri predstave, že iba polovica návštevníkov sa dá zmerať, sa toto dielo stáva pre mňa akýmsi príbehom s očakávaním vyvrcholenia deja. Ako najdlhšie bola práca jednorázovo vystavená?

R.O.: Je zaujímavé sledovať, čo taká vysoká kulminácia návštevníkov prinesie. Najdlhším výstavným obdobím bola prvá prezentácia diela v Pinakothek der Moderne v Mníchove. Výstava trvala tri mesiace, ako to bude i v prípade MoMA, ibaže miestnosť bola štyrikrát väčšia. V Mníchove prechádzalo miestnosťou množstvo návštevníkov, samozrejme sa to však nedá porovnať s tým, čo sa môže udiať v New Yorku. V istom momente môže v MoMA vzniknúť súvislý čierny pás. Som dosť zvedavý na konečný výsledok. Každá nová reinštalácia diela prináša so sebou neočakávaný koniec vychádzajúci z daných architektonických ako i kultúrnych podmienok.

 

K.B.: Tvoje dielo je trochu ako počítanie.

R.O.: Je to akoby som celý deň sedel v kaviarni na rohu rušnej ulice, pozoroval davy ľudí prechádzajúcich okolo a snažil sa identifikovať a zapamätať si každého z nich. Prenášajúc túto činnosť do performance, ktorá mení domáci zvyk zaznamenávania detskej výšky na verejnú udalosť, sa snažím vizualizovať to, čo táto masa ľudí predstavuje. Výstavný priestor, kde meranie prebieha každý deň, slúži trochu ako schránka „bezprostrednej prítomnosti“. Ukazuje neviditeľný potenciál transformovať ľudskú prítomnosť do fyzického objektu.

K.B.: Na začiatku Measuring the Universe je prázdna galéria, čo mi pripomína More Silent Than Ever (2006), kde bolo ukryté odpočúvacie zariadenie, na ktoré poukazoval iba štítok na stene. Neviem, či tam zariadenie skutočne bolo, a ani mi až tak na tom nezáleží. Dôležité je, že ho tam ľudia hľadali. Myslím, že skôr ako o meranie tu išlo o „aktívne pozorovanie“ miestnosti. Aká je podľa teba ideálna spoluúčasť diváka na tomto diele?

R.O.: Dielo More Silent Than Ever sa pohráva s očakávaním ľudí, ktorí (či už veria, že odpočúvacie zariadenie je v miestnosti ukryté, alebo nie) sa premýšľaním o ňom stávajú súčasťou diela.

 

K.B.: Moja kolegyňa Roxana Marcoci – ktorá vo veku 17 rokov musela opustiť Rumunsko a zažila množstvo výsluchov tajnej služby – na základe podozrenia, že niekde v miestnosti sa nachádza mikrofón, priradila toto dielo okamžite umelcovi pochádzajúcemu z bývalého východného bloku. Túto možnosť si pripúšťal len veľmi opatrne a neochotne; je to niečo, od čoho sa vo svojej práci chceš držať čo najďalej?

R.O.: Inšpiráciou boli obdobné udalosti, ktoré sa v minulosti diali v mojej krajine. Nikdy som nebol vypočúvaný, keďže som bol príliš mladý. Možno i ja by som toto dielo vnímal rovnako, keďže stále žijem v krajine prechádzajúcej neustálou transformáciou – od komunistického režimu k tzv. demokratickému usporiadaniu. Každý deň sme svedkami pochybných situácií. Neignorujem ich, ale snažiac sa uniknúť tlaku týchto odkazov sa ich pokúšam filtrovať. Pred pár mesiacmi som sa zúčastnil výstavného projektu Vides (Voids): A retrospective v Centre Pompidou. Výstava obsahovala desať úplne prázdnych miestností a More Silent Than Ever bolo v jednej z nich. Prvá miestnosť bola venovaná Yves Kleinovi a posledná môjmu dielu; všetkých desať miestností malo úplne odlišné východiská, ale pri vzájomnej konfrontácii si boli podobné. Bola to dobrá skúsenosť – pochopiť, že toto dielo nie je len o prázdnej miestnosti, ako sa na prvý pohľad zdá, ale že vypovedá o mojich východiskách.

 

K.B.: Marina Abramović, ktorá prvých tridsať rokov svojho života strávila v bývalej Juhoslávii, okamžite spojila tvoje dielo reflektujúce rady stojace predničím–vonkualebo vo vnútri múzea – s radmi čakajúcich ľudí v bývalých komunistických krajinách. Ja som pôvodne tvoje diela nedával do súvislosti s východným systémom, ale skôr so samopašným čakaním na niečo, čo je veľmi vzácne. V MoMA sa stále stretávame so zástupmi ľudí a v múzeách sa zakaždým snažíme týmto radom vyhnúť, preto to, čo si urobil, je pre mňa istým druhom „nočnej mory“. Nemám rád, keď sú na Benátskom bienále diela, kde sú naraz pustení len traja ľudia a v celých Giardini sú stále nejaké rady, či už pred nemeckým alebo britským pavilónom. Čo váš pavilón v Giardini?

R.O.: Good Feelings in Good Times (2003), o ktorom ste s Marinou hovorili, nesie v sebe istú dvojznačnosť. Sú v ňom odkazy na moje vlastné spomienky na rady, keď som bol dieťa. Zároveň však dielo vykazuje schopnosť prispôsobenia sa akémukoľvek novému prostrediu, kde je prezentované – preberaním jeho spoločenských a kultúrnych významov. Pre dielo Loop (2009) bol východiskom samotný pavilón. Myšlienkou absolútneho splynutia skutočného a znázorneného som sa zaoberal už dlhšiu dobu, no snažil som sa nájsť správny moment a miesto na jej uskutoč-nenie. V prvej chvíli som touto nomináciou nebol veľmi nadšený, keďže som si vedomý napätia, ktoré sa vynorí v prípade, keď máte niečo alebo niekoho reprezentovať – čomu sa vždy snažím vyhnúť. Avšak Loop sa zdal byť ideálnym návrhom na to, aby som zostal nezávislým v tom zmysle, že táto nezávislosť by nebola demonštrovaná len pre môj vlastný osoh, ale aj pre samotnú umeleckú formu, ktorú som sa snažil vytvoriť. Napätie existovalo zároveň v samotnom pavilóne, ktorý je dedičstvom bývalého Československa, rozdeleného v roku 1993 medzi Českú republiku a Slovensko. Bol som prvým slovenským umelcom, ktorý mal príležitosť tu vystavovať samostatne. Preto bolo veľkou výzvou uchopiť pavilón ako celok, hrať sa s jeho formálnou krásou, ako i jeho silným inštitucionálnym pozadím.

 

K.B.: Opíšem čo som zažil: Stojím pred Československým pavilónom na Bienále v Benátkach; nie sú tam žiadne dvere, boli odstránené. Prechádzam pavilónom, som zmätený a odrazu sa nachádzam mimo pavilónu… Prihodilo sa mi niečo ako chodenie z jedného k druhému pavilónu, bez toho, aby som bol v tom jednom medzi nimi. Otočím sa a uvedomím si, že predné i zadné dvere boli odstránené, vo vnútri celého pavilónu bol urobený štrkový chodníček a rovnaké usporiadanie, rovnaké stromy ako vonku v Giardini boli i vo vnútri pavilónu. Nebol tam žiadny rozdiel… Toto bol môj zážitok. Čo z môjho zážitku zapadalo do tvojho zámeru?

R.O.: Presne tento druh zážitku som u návštevníkov očakával. Niečo, čo by zapríčinilo potrebu druhého pohľadu, pričom by sa dielo silne zapísalo do divákovej pamäte. Niečo, čo by zostalo mimo fyzickej stránky objektu a bolo by návštevníkmi vygenerované v ich predstavivosti. Keď som na projekte pracoval, dúfal som, že reakcie budú práve takéto.

 

K.B.: Jedno tvoje dielo zachytáva matku, ktorá do galérie privádza svoje jednoročné dieťa, učí ho chodiť, pomáha mu s jeho prvými krokmi, snažiac sa vyhnúť pádom… Prinášaš tu do galérie veľmi intímny prvok. Je toto dielo rovnako neviditeľné ako pavilón?

R.O.: Teaching to Walk (2002) je pravdepodobne ešte viac neviditeľné ako akýkoľvek môj iný projekt. S dielom Loop majú veľa spoločného. V čase, keď som ho v roku 2002 po prvýkrát verejne prezentoval, sa moje záujmy koncentrovali na skúmanie možností konceptu, aké je to byť návštevníkom galérie alebo múzea. Zaujímalo ma, aké úlohy môžu byť pridelené performerom, ktorí simulujú skutočných návštevníkov galérie. Matka učiaca svojho jednoročného syna chodiť bola jedným z tých konceptov. Som zvedavý, ako by túto situáciu vnímali ostatní návštevníci výstavy, či by si ju vôbec všimli.

 

K.B.: Ale ľudia si všimli.

R.O.: Väčšinou áno. Umiestnením matky s dieťaťom na istú chvíľu do galérie (na tak dlho, ako sami chceli), som chcel vytvoriť akýsi malý posun „z vonka dnu“. Niekedy sa zdržali dvadsať minút, niekedy hodinu. Správanie dieťaťa v tomto veku je vskutku nepredvídateľné, takže osud performance záleží nielen na matke, ale je čiastočne i v rukách dieťaťa.

 

Klaus Biesenbach je hlavný kurátor Oddelenia mediálneho umenia a performance v MoMA, New York, a hlavný kurátor-poradca pre P.S.1 Contemporary Art Center, pobočky MoMA. Je zakladajúcim riaditeľom KW (Kunst-Werke) Institute for Contemporary Art, Berlín, a zakladateľom Berlínskeho bienále.

Roman Ondák sa narodil v Žiline na Slovensku v roku 1966. Žije a pracuje v Bratislave.

Vybrané samostatné výstavy:

2009: MoMA, New York (US); Pavilón Českej a Slovenskej republiky, Benátske bienále. 2008: Martin Janda, Vie-deň (AT); daadgalerie, Berlín (DE). 2007: BAK, Utrecht (NL); Galerie im Taxispalais, Innsbruck (AT); Pinakothek der Moderne, Mníchov (DE). 2006: Tate Modern, Londýn (GB); gb agency, Paríž (F). 2005: Martin Janda, Viedeň (AT). 2004: CCA, Kitakyushu (JP); Kölnischer Kunstverein, Kolín (DE). 2003: gb agency, Paríž (F); Display, Praha (s Júliusom Kollerom). 2002: Priestor, Bratislava (s Josefom Dabernigom); Moderna galerija, Záhreb (HR). 2000: MK Gallery, Rotterdam (NL); Kunsthof, Zurich (CH). 1999: Ludwig Múzeum, Budapešť (HU).

Vybrané skupinové výstavy:

2009: The Quick and the Dead, Walker Art Center, Minneapolis (US); Vides (Voids): A retrospective, Centre Pompidou, Paríž (F). 2008: Liverpool Biennial (US); Passengers, CCA Wattis Institute, San Francisco (US); Memorial to the Iraq War, ICA, Londýn (UK). Shanghai Biennale; ArtTLV, Tel Aviv; El medio es el museo, MARCO, Vigo (ES); 2007: The World as a Stage, Tate Modern, Londýn (GB) / ICA, Boston (US); The Art of Failure, Kunsthaus Baselland (CH). 2006: Sao Paulo Biennial. 2005: Populism, Frankfurter Kunstverein (DE) / Stedelijk Museum, Amsterdam (NL); Universal Experience: Art, Life and the Tourist’s Eye, MCA, Chicago (US) / Mart, Rovereto (IT); Do Not Interrupt Your Activities, Royal College of Art, Londýn (GB). 2004: That bodies speak has been known for a long time, Generali Foundation, Viedeň (AT). 2003: Utopia Station, Benátske bienále (IT); Durchzug/Draft, Kunsthalle Zürich (CH); 2002: I promise it’s political, Ludwig Museum, Kolín nad Rýnem (DE); 2001 Ausgeträumt…, Secession, Viedeň (AT). 2000: Manifesta 3; Guarene Arte, Fondazione Sandretto Re Rebaudengo, Turín (IT). 1999: After the Wall, Moderna Museet,

 

Roman Ondák, Meranie vesmíru, 2007, performance v DAAD galérii, Berlín a v MARCO, Vigo.

 

Klaus Biesenbach

Find more stories

Články