Pavlína Fichta Čierna, Release notes

11. 6. 2009

PAVLÍNA FICHTA ČIERNA zaujala už v polovici deväťdesiatych rokov, a to najmä konceptuálnymi, často interaktívnymi inštaláciami ako Manipula. tor (1999) alebo neskôr napríklad Disturbed Privacy (2002), kde významnú rolu zohrávalo konkrétne miesto. Neskôr sa viac sústredila na video a mapovanie príbehov ľudí s nezvyčajnými osudmi. Tieto psychologické sondy sa stali ťažiskom jej tvorby. S veľkou dávkou empatie a hlbokého sústredenia objavuje stále nové príbehy. Požiadala som ju, aby priblížila kľúčové body svojej tvorby.

Lýdia Pribišová: V nedávnej minulosti si sa zaoberala viac interaktívnymi, technicky náročnými dielami, v ktorých si vystupovala aj ako protagonistka. V poslednom čase sa tvoj záujem sústredil výlučne na iných a na médium videa. Prečo?
Pavlína Fichta Čierna: Áno, v posledných rokoch sa mojou hlavnou líniou stali video filmy s dokumentárnym podtextom.Od realizácií často s autobiografickými motívmi som sa postupne prepracovala k rozprávaniu príbehov ľudí s komplikovaným a nejednoznačným osudom. Malo to aj prozaickejší dôvod: v tehotenstve a po narodení druhej dcéry bolo video pre mňa najschodnejšou a zmysluplnou cestou. Zároveň som sa do tohto zlomového bodu dostala postupným preliezaním/podliezaním viacerých tematických línií, ktoré ma paralelne zaujímajú dodnes, ako pojem „iného“ pacienta – človeka v mentálnej, sociálnej či urbánnej izolácii. Materstvo tiež obnáša izoláciu a plnú hlavu privátnych feminínnych problémov. Chcela som namieriť svoj videoobjektív inam – na perifériu záujmov väčšiny ľudí, pretože práve tým smerom som videla možnú a logickú náväznosť v mojej tvorbe.

L.P.: Ako ťa tematicky ovplyvňuje tvoj súkromný život? Napríklad medicínska problematika, reflektovanie rôznych chorôb či výber aktérov, ktorí sa istým spôsobom odchyľujú od väčšiny?
P.F.Č.: Je tu viac afinít a moje súkromie,samozrejme, vždy ovplyvňovalo rôzne oblasti mojich záujmov. V istom období, keď som naozaj bolestne vnímala problémy mojich blízkych, som si začala oveľa viac uvedomovať aj seba samu. V detstve som absolvovala náročnú operáciu. Spočiatku ma to príliš nepoznačilo, vyrastala som ako veľmi akčné dieťa. Ale bola som v častom kontakte s nemocničným prostredím. Po tridsiatke sa kvalita môjho života rázne zmenila. Postupne som sa vedela väčšmi vžiť do problémov iných ľudí a identifikovať sa s nimi. Ich osobitosť vždy súvisela so skúmaním konkrétnej problematiky. Tiež miesto – obec Rosina, kam som sa v dospelosti presťahovala – zohralo svoju rolu. Cítila som sa izolovane, nemám tu žiadne rodinné väzby – mohla som sa teda stať menej závislým pozorovateľom. Čiže aj ja sama som bola vo viacerých rovinách v menšine.

L.P.: Ako prenikáš k ľuďom na okraji spoločnosti, ako si získavaš ich dôveru?
P.F.Č.: Nie je to pre mňa psychologický problém. Často mám k nim v istom zmysle blízko. Nie som voči nim predpojatá, viem oceniť ich (často nechcený) humor. Vysvetlím im, o čo mi ide, sami sa rozhodnú, či so mnou chcú spolupracovať. Je to obojstranný akt – aj ja ich musím prijať. Nie som však v kontakte s nimi vždy stopercentne úspešná, občas niektorí z nich zle reagujú na kameru. Nemotivujem ich napríklad finančne, ale často im potom, po realizácii diela, nejako pomáham. Som im vďačná, stanú sa súčasťou môjho života, ich pohľad na svet beriem na vedomie. Niektorých som si veľmi obľúbila. Treba povedať, že rovnako rozmanitú skúsenosť mám aj s aktérmi, o ktorých sa nedá povedať, že patria na okraj spoločnosti.

L.P.: Ako reagujú hrdinovia týchto videí na tvoju prácu, konfrontuješ ich s výsledným dielom? Mnohí, ako Jaroslava Vislocká či Paľo z videa Pošta pre teba, sú vykreslení ako tragikomické obsesívne postavy, alkoholici a podobne. V istom zmysle ich tvoje práce oberajú o dôstojnosť, sú tvojimi obeťami…
P.F.Č.: V istom zmysle uznávam, že sa to dá čítať aj takto. No nemôžem súhlasiť, nemám s tým morálny problém. Okrem iného, aj tragikomika je to, čo ma na tých ľuďoch zau-jíma, nijako to neskrývam, naopak, zdôrazňujem to. Vyslovene kompromitujúce pasáže nepoužívam. Paľo je v prvom rade obeťou svojej rodiny a spoločnosti, ktorá sa o neho nepostarala, až potom – alebo práve preto – sa mohol stať mojou „obeťou“. Video má dve minúty, surový materiál vyše dve hodiny: jeho výpoveď zachádza až do najintímnejších detailov. Pri videu Zo scenára Jaroslavy Vislockej už z názvu vyplýva, že protagonistka usmernila, čo chce vo filme povedať,ako to chce povedať – a čo chce mať pri tom oblečené. Naopak, chcela som ukázať jej bežnú tvár, ktorá je ešte ambivalentnejšia, ale nechcela na to pristúpiť. Nehnevala sa ani Eva Čelková, dnes už, bohužiaľ, zosnulá, ktorú som zastihla neplánovane, a hoci som ju nakrúcala v nie celkom triezvom stave, zdalo sa mi to svojsky pôvabné. Každý z aktérov alebo ich príbuzných vlastní moje/svoje video. Niektorí spoluprácu zverejnili, napr. Miroslav Šustek (video Difúzny portrét). Zároveň je to pamiatka – na Dámu v modrom, na mamu Janky Saxonovej, na spomínanú Evu Č. alebo sympatického otca z videa S Marošom.

L.P.: Udržuješ s protagonistami tvojich videí dlhodobý kontakt, sleduješ ich osudy i po realizácii diela?
P.F.Č.: O všetkých zatiaľ viem. S niektorými ešte chcem spolupracovať, lebo ich osud sa vyvíjal zaujímavo, niekedy až tragicky (ako v prípade Davida R.). S niektorými sa v bežnom, každodennom živote občas stretávam. Niektorí zomreli. Niektorí sa usadili v mojej hlave natrvalo – ich slovné hračky, prízvuk, milé pochybenia… Cielene sa však takému mapovaniu nevenujem.

L.P.: V čom vidíš posun v tvojej tvorbe, v čom sa zmenil tvoj záujem, aké udalosti mali naň vplyv?
P.F.Č.: V poslednom období sa orientujem smerom od intimity jednotlivca k výskumu osôb/skupín, ktoré spája či rozdeľuje náš domáci rámec (projekt Sentiment na pozadí, 2009), ale aj širší historicko-politický kontext (napr. azylanti). Zaujíma ma prostredie ústavov a ďalších ľudských zhromaždísk a s tým súvisiace príčiny a legislatíva (dokument Náruč, 2009). Na druhej strane ma začali opäť viac priťahovať momenty balansujúce na pomedzí zmyslovej reality, ktoré môžeme nájsť práve v našej každodennosti. Posun zosobňuje najmä vlastná skúsenosť, ale aj poznanie a vzácni ľudia, ktorí sa okolo mňa vyskytnú. A vlastné i vonkajšie limity v umeleckej praxi, ktoré ma nútia riešiť problém v rámci daných mantinelov. Doteraz som väčšinu diel vytvárala „na kolene“. Rada by som zrealizovala dielo v profesionálnejších podmienkach. No nie je to také ľahké, odhliadnuc od finančno-materiálnych predpokladov. Rozmýšľam inak ako filmári. Zároveň však v tom vidím svoje pozitíva.

L.P.: Tvoje dielo je často vykladané v súvislosti s gender studies. Mne sa skôr zdá, že najmä v súčasnosti prvotný záujem koncentruješ na subjekt a jeho sociálne reálie, jeho spôsoby fungovania v spoločnosti, jeho modely komunikácie. Zohráva rod v tvojich dielach významnú úlohu?
P.F.Č.: Čo sa týka posledných rokov, možno je tvoja charakteristika priliehavejšia. Ale rod vždy zohrával úlohu, keďže som žena–autorka. Či už v bežnom živote, alebo v umení, nemám rada, ak sa význam genderovej nerovnosti ako súčasti sociálnych a kultúrno-spoločenských súvislostí hodnotí neprimerane. Niektoré moje diela približujú vhľad do intimity, iné reagujú na postavenie žien v spoločnosti, reflektujú problematiku týrania žien, niektoré z diel sa dajú charakterizovať ako feministické. Rada som prijala ponuku byť jednou z autoriek obálok publikácií projektu Plus pre ženy 45+. Nedávno ich vydal Inštitút pre verejné otázky – zaoberajú sa podrobne genderovými otázkami a súvisiacimi paradoxmi našej spoločnosti.

L.P.: Si jednou z mála slovenských umelcov, ktorých zastupuje komerčná galéria. Aké sú tvoje skúsenosti s týmto typom spolupráce?
P.F.Č.: Keď som dostala túto ponuku, bola som šťastná a mala som veľké očakávania. Do istej miery sa naplnili – vďaka Nadin Gandy (Gandy gallery, Bratislava) mám dielo v zbierkach významného MACBA v Španielsku, moje diela občas putujú po zaujímavých výstavách, na ktoré by sa inak pravdepodobne nedostali. Momentálne som zapojená do pripravovaného projektu Women Speak. Činnosť tejto galérie sa mi páči, venuje sa aj dizajnu, prepája viaceré línie, jej projekty nie sú nudné.

L.P.: Nedávno si bola rezidentkou v MuseumsQuartier vo Viedni. Mohla by si priblížiť projekt realizovaný v rámci pobytu?
P.F.Č.: Spomeniem charakteristiku Lucie Gregorovej: „S misiou pozorovateľa autorka skúma pravidlá správania a komunikácie v špecifickom prostredí rušnej viedenskej ulice. Ukazuje kontrast medzi potrebou empatie a znecitlivením a z pozície dobrovoľného outsidera podvracia tradičné vnímanie zvláštneho a typického (…).“ Spojila som vo videu dve idey, poukazujúc na sociálne väzby a problém odcudzenia človeka v prostredí veľkomesta. Aktérmi sú anonymní ľudia aj ja. Video som štruktúrovala ako atypickú literárnu pohľadnicu. Rodení Viedenčania na prezentácii živo diskutovali, ako si vysvetliť vo videu zachytené odmietavé reakcie a ignoráciu, ktorá ma osobne zaskočila a následne inšpirovala. Využívam niektoré asociujúce momenty – turizmus a hudbu tzv. Viedenskej školy. Mám osobitý vzťah k úvodnému prologue stranger. Mamoru Okuno, umelec, s ktorým sme počas pobytu obojstranne spolupracovali, mi nedávno napísal: „… look forward to seeing it again – I still see the man dancing on the street in my memory.“

 

Pavlína Fichta Čierna: Release Notes, 2009. video, 7.30 min, foto: archív autorky.

Pošta pre Teba, 2005, video, 2 min;

Správa o reáliách Evy Č., 2005, video, 14 min.;

S Marošom, 2003, video, 20 min.;

Infoterminal, 2004, interaktívna inštalácia, upravený softvér, výberové menu, 12 videí, spolupráca Juraj Horák;

Disturbed Privacy (2 fotografie,celok:foto:Christian Mosar), 2002, interaktívna site-specific inštalácia v Casino Luxembourg, zabudované výťahové dvere, upravený softwér, výberové menu, 24 krátkych videí, spúšťanie aplikácie simulovaným výťahovým ovládačom, spolupráca Juraj Horák. Ostatné fotografie:archív autorky.

Náruč, 2009, videodokument, 43 min, foto: archív autorky.

 

Rozhovor sa uskutočnil v júli 2009.

Lýdia Pribišová je redaktorkou Flash Artu Czech&Slovak Edition.

Find more stories

Články