CENA OSKÁRA ČEPANA

11. 6. 2009

Štrnásty ročník Ceny Oskára Čepana priniesol opäť trochu rozruchu do stojatých vôd slovenskej umeleckej scény. Okrem historicky prvého úspešného utajenia víťaza do večerného slávnostného vyhlásenia prekvapilo najmä zaujímavé zloženie finalistov– a v

neposlednom rade aj samotný víťaz. Celý priebeh Ceny sprevádzala čulá kuloárna aktivita a tipovanie víťaza sa zúžilo na negatívne vymedzovanie voči jednému z finalistov, a zároveň absolútnu istotu o víťazstve iného. Až samotné vyhlásenie ukázalo, že výsledky nielenže môžu, ale aj budú iné ako špekulatívne domnienky na základe (ne)logických či osobných súdov.

Medzi finalistami sa ocitli zástupcovia všetkých dominantých médií: András Cséfalvay (1986) za video a nové médiá, Tomáš Džadoň (1981) pracujúci prevažne s objektom, maliarka Jarmila Džuppová (1984) a „všestranný egoartista“ Viktor Frešo (1976). Ocenenie dostal najmladší finalista a zároveň i najmladší víťaz v histórii Ceny András Cséfalvay.

Pre výstavu v Galérii Medium pripravil trojkanálovú videoinštáláciu Pád hrdinov – operný cyklus. Po stranách tmavej drapérie v tvare U premietal statické zábery divadelných lóží, zakiaľ sa v centre odohrávalo jadro projekcie – náčrt operného opusu. Video, v ktorom autor plnohodnotne zastáva úlohu hlavného tvorcu, skladateľa, režiséra, hudobníka, speváka i herca, je prerozprávaním viacerých rozpracovaných opier, pričom jednotlivé časti sú ilustrované navrhovanými hudobnými a výtvarnými motívmi. Nosná línia cyklu predstavuje hrdinu v centre pozornosti, silnú osobnosť v procese tvorby dejín. V jeho príbehu sledujeme neustále snahy uspieť a následné zlyhania. Leitmotív, ktorý sa nesie operným cyklom, je spracovaným osobným príbehom autora. Andrása Cséfalvaya opera zaujíma najmä ako gesamtkunstwerk – a jej vytvorenie má byť pre neho dôkazom úspechu, splneného sna, dosiahnutie celoživotného cieľa. 26-minútové video je maketou, ktorá síce funguje sama o sebe ako uzavreté dielo, ale zároveň poukazuje na fakt, že samotnú operu nie je potrebné nikdy dokončiť.

Dôraz na epickú i výtvarnú stránku diel a suverénne zvládnutie daného média je dôkazom talentu a výnimočne vyzretého umeleckého smerovania, čím András Cséfalvay jednoznačne porotu zaujal.

Naopak, svojim starším cyklom malieb na sololite a jedným novým plátnom na výstave neprekvapila finalistka Jarmila Džuppová. I napriek tomu, že je Džuppová na scéne skôr nováčikom, je nepochybne veľmi výraznou a najmä odlišnou reprezentantkou mladej slovenskej maľby, o čom svedčí aj niekoľko výstav a prielom v komerčnej sfére. Medzi nesporné kvality Džuppovej tvorby patrí citlivý prejav a úprimné vyjadrenie myšlienok a tém, ktoré sa jej bytostne dotýkajú. Maľby sú založené na denníkových záznamoch, ktoré spätne fungujú ako komentáre, a zároveň integrálna ideová súčasť diel. Tematicky autorka narába s kontrastom živej prírody a umelého ľudského prostredia. Hĺbavá analýza a výstižné zachytenie vnútorných pochodov prostredníctvom intímnych záznamov a ich ilustrácií prináša sympatickú poetiku bez preexponovanosti. Jednoduchá, kresebná a ľahká línia maľby, ktorá by mohla byť na prvý pohľad považovaná za ľúbivú marketingovú stratégiu, ponúka na rozdiel od dominantného prúdu dnešnej maľby odkazy k hlbším myšlienkam a posolstvám, bez patetickosti a kázania.

V tomto prípade nebolo ideálnou voľbou zaradenie najnovšej práce do výstavy. O čo presvedčivejšia je Džuppovej staršia tvorba na sololite poskytujúcom priestor na škrabanie a rytie, o to menej autenticky vyznieva jej pokus o maľbu na plátne.

Tomáš Džadoň bol v tomto ročníku Ceny jednoznačne favoritom. Napriek tomu, že pôsobí viac na českej scéne (študoval na AVU, je spoluzakladateľom galeríe parásito) a na Slovensku sa objavuje iba posledný rok ako doktorand na VŠVU, jeho tvorba v domácom prostredí silne zarezonovala.

Svoj autorský program Džadoň buduje na symboloch domova a rodného Slovenska, nie však v zmysle národnom – ide skôr o osobné spomienky konfrontované s prejavmi kolektívnej pamäte. Charakteristickými atribútmi jeho tvorby sú paneláková architektúra, drevenica a slanina, ktoré so zmyslom pre priestor skúma, pohráva sa s ich významom, analyzuje, transformuje a spracúva do objektov či inštalácií. Výraznou črtou jeho tvorby je interaktivita a vytváranie špecifických situácií nadotvorenie jednotlivých diel, či snaha o fyzický zážitok diváka, ktorého vnímanie diela obohacuje o ďalší zmysel – čuch. V prospech Džadoňa hrala vo finále najmä jeho doterajšia tvorba. Hoci v Mediu predstavil z časti novú inštaláciu paneláku s variabilnou fasádou, okolie ktorého prevoňal kadidlom so škvariacou sa slaninou, v rámci jeho tvorby sa nejednalo o výnimočnú realizáciu, ale variáciu predchádzajúcej inštalácie v Trnave.

V prípade Viktora Freša sa hodnotenia a sympatie pohybovali v najširšom spektre. Práve na jeho príklade sa vypuklo objavili nedôslednosti v pôsobení poroty, ktorá ho do finále pozvala spoznámkou v zmysle, že jeho dielo negatívne odsúdili všetci členovia poroty, no ako umelcovi permanentne prítomnému na scéne mu týmto dávajú šancu dokázať svoje kvality. Táto negatívna motivácia spôsobila presne opačný účinok. Viktor Frešo okamžite prebral rolu obete, reagoval textom na svojom facebookovom profile (bez vulgarizmov!) kde poukázal na neprofesionalitu poroty a jej „odpísanie“ mu naopak prinieslo sympatie a podporu časti umeleckej obce. Na pozvanie k hre/výstave odpovedal hodením podpísaného kameňa, ktorý sa spolu s vybitým okenným sklom stal vystaveným artefaktom. Porota ocenila chulingánske gesto ako odpoveď na svoju provokáciu a vyjadrila spokojnosť. Tak vznikol najdiskutovanejší príspevok výstavy. Frešove kvality to nepotvrdilo ani nevyvrátilo a slovenská scéna sa naďalej bude tváriť, že nič. Z hľadiska kvality je Cséfalvayove víťazstvo opodstatnené, no tohoročná finálová štvorka opäť poukázala na nemožnosť objektívneho stanovenia kritérií výberu. Rozdiel medzi konzekventnou predchádzajúcou tvorbou a zažiarením na finálnej výstave býva často priepastný a sťažuje rozhodovanie.

Nakoniec už len malá poznámka k organizácii. Kredit Ceny nezvýši len presun ceremoniálu do luxusných priestorov, ale napríklad aj účasť všetkých členov poroty na rozhodovaní. Profesionalita poroty je dôležitým signálom, nielen voči súťažiacim a verejnosti, ale aj vyjadrením záujmu o efektivitu ocenenia.

 

András Cséfalvay: Maketa alebo prečo robiť operu. 2009, video, 26 min, foto: Boris Németh.

 

Ivana Madariová je kurátorka a teoretička umenia.

Find more stories

Články