WEB-SITE-SPECIFIC

11. 3. 2009

Zámer projektu Web-site-specific je jasný: vytvoriť reálnu výstavu pre virtuálny svet. Platformou sa pre kurátorky Elišku Mazalanovú a Sašu Niczovú stali výstavné priestory Bunkra Nitrianskej galérie, kde umiestnili svoje diela Peter Barényi, Viera Devečková, Jana Kapelová, Beáta Kolbašovská, Jakub Pišek a Matej Vakula, aby ich vzápätí uzamkli a sprístupnili iba prostredníctvom internetu.

Je nutné povedať, že virtuálne výstavy alebo prehliadky nie sú žiadnou novinkou, a to dokonca ani u nás. V tlačovej správe deklarovaná experimentálnosť skôr súvisí s rozšírením „tradičného vnímania prezentácie umeleckého diela“, a teda preniknutím výstavy do sociálnych sietí typu Myspace, či Facebook. I napriek sympatickému gestu je úspešnosť práve tohto zámeru diskutabilná. Kým pozvánky, či diskusie o rôznych akciách si efektívne vedia nájsť svojich adresátov, samotná výstava počas svojho trvania postráda interaktivitu, a tým i násobiacu sa návštevnosť. Je to spôsobené jednak nedotiahnutou technologickou stránkou a na druhej strane konceptami umeleckých diel, ktoré nijakým spôsobom návštevníkov neaktivizujú, a tí tak ostávajú iba pasívnymi pozorovateľmi. Potenciál zapojenia do tvorby diel, či fungovania výstavy a využitie zmien v čase, ktoré by umožnili opätovne ponúkať divákovi niečo nové, a tak ho znova a znova pozývať na stránky, ostal nevyužitý; pritom je to primárny princíp fungujúcich sietí a skupín ako napríklad Facebook.

Chýbajúca otvorenosť, „fluidnosť“, interaktivita a priestor pre kreativitu návštevníkov samozrejme nebráni zaregistrovaniu sa a fungovaniu na internete, čo samo o sebe prináša nové obecenstvo. To „staré“ – klasické, obecenstvo navštevujúce „kamenné“ galérie ale uviazlo vymknuté pred dverami. Z pochopiteľných dôvodov koncept už s týmito divákmi nepočíta. Čo by nebolo na škodu, keby to nebolo viac-menej zbytočné. Všetky práce totiž „fungujú“ aj v skutočnosti. Výnimočnou je len Vakulova inštalácia Ich habe Angst, verne kopírujúca priestory Bunkra v zmenšenej veľkosti, ktorá by bez kamery a internetu stratila nosnú myšlienku. Ako jediná sa výraznejšie pohráva s vnímaním diváka, hranicou reality, pravdivosti a mierky informácií na webe.

Napriek tomu je koncept výstavy potrebným osviežením slovenskej scény. Svoje miesto tu dostali nové mená, rovnako ako osvedčení autori pracujúci s novými technológiami, site-specific inštaláciami, verejným priestorom a intervenciami doň a do súkromia. Čiže spĺňajúci všetky predpoklady vytvoriť výstavu, ktorá by mohla ponúknuť alternatívu – svojbytný svet streamovaný sériou webových kamier. Dôvodov, prečo sa tak nestalo môže byť mnoho, od finančných, cez časové až po koncepčné.

 

Matej Vakula, Bez názvu, 2009, 3D model, rôzne materiály, foto: Saša Niczová.

Beáta Kolbašovská, Heroine, 2009. videoinštalácia, foto: archív autorky.

 

Ivana Madariová

Find more stories

Články