SLOVENSKÍ UMELCI PÔSOBIACI V ZAHRANIČÍ

11. 3. 2009

MARTINA BOBRÍKOVÁ
Narodila sa v Bratislave (1981), vyštudovala na Accademia di Belle Arti di Roma a na Facultad de Bellas Artes en La Univesi- dad de La Laguna. Žije a pracuje v nórskom Oslo. Jej umeleckou stratégiou je prejav blízky mestskej „guerille“, dokumentárne etudy, skúmajúce hranice a kontroverzie súvisiace so životným cyklom produktov podliehajúcich skaze. Jej práca má čisto procesuálny ráz, ktorý generuje dynamika spotreby prostredníctvom unáhleného procesu starnutia produktov dostupných v ktoromkoľvek supermarkete alebo veľkoplošnej predajni.
Nepoužiteľnosť tovaru kvôli zostarnutiu alebo jeho neakceptácia je definovaná jeho vlastnou nefunkčnosťou alebo neužitočnosťou, ktorá sa dá predvídať v dôsledku zmeny fyzických či ekonomických podmienok, alebo okolností, určujúcich potrebu zbaviť sa ho, ako nevhodného v období ešte pred pravdepodobným ukončením jeho životnosti. Distribútori vďaka tlaku, ktorým na nich pôsobí ich vlastný stock navrhujú okrem iných marketingových techník, „naprogramované zostarnutie“ ich tovaru, čo bolo tolerované, a dokonca ústretovo prijaté ako prostriedok na zvýšenie rentability v krátkodobom horizonte.
V priebehu dvoch rokov Martina Bobríková spolu s Oscarom de Carmen zozbierala informácie o spracovaní a zachovaní týchto „predčasných odpadkov“. Pomocou domácich konzervačných metód výrazne predĺžila životný cyklus vyradených potravín. Ukázala nám groteskné inotaje zmyslov vo verejných kontajneroch, fatálne formality pri zbavovaní sa potravín či ľahostajnosť v prípade návykov každodennej spotreby. Ako príklad môže slúžiť fakt, že v roku 2005 stopäťdesiat supermarketov Carrefour v Španielsku vyprodukovalo okolo 56.000 ton odpadu podliehajúceho skaze, kým stopäťdesiattri supermarketov Alcampo vyprodukovalo len 30.000 ton.

 

Martina Bobríková, Eco-actions Alteza, 2007, performance, foto: archív autorky.

 

Juanjo Valencia


 

ZUZANA HRUŠKOVÁ
Zuzana Hrušková sa narodila v Trstenej na Slovensku (1977), od roku 2001 žije a pracuje v Newcastle. Študovala na VŠVU v Bratislave, v roku 2001 absolvovala výmenný študijný pobyt na University of Newcastle, odvtedy v tomto meste pôsobí.
Pohybuje sa v rozpätí medzi konceptuálnou fotografiou, videom, filmom, inštalácioua performance. Pracuje s privátnou pamäťou, ktorú bizarne a s humorom zasadzuje do verejných kontextov. Jej práce, založené na autobiografickom rozprávaní, majú často cha- rakter súkromného archívu,alebo dokumentu. Mnohé z jej projektov sú procesuálnymi experimentami, sociálnymi i politickými intervenciami. Jej postupy možno označiť ako podvratné, záškodnické, snorí na hraniciach zakázaných území, koncentruje pozornosť na rôzne spoločenské tabu. Je posadnutá odhaľovaním cudzích tajomstiev, infiltrovaním sa do cudzích životov. So zjavným potešením narúša stereotypy, normálnosť, dekonštruuje mechanizmy v podivných, no bežných sociálnych javoch. Viaceré jej projekty spája negácia, odpor, tichá pasívna agresia, aktivizmus prerastený melancholickou poetikou.
Medzi jej emblematické projekty patrí napríklad Boutique Zuzana (2004 – 2005), v ktorom počas jedného roka kopírovala „zabudnuté dáta“ z verejných počítačov. Fascinujú ju vzťahy medzi mužmi a ženami, tematizovala ich vo viacerých projektoch, pracuje na sérii dokumentárnych filmov (Two Women, Me, Myself and I, od r. 2007). Jej film Poisonea (2007), s ťažiskom v ženskej hystérii, je portrétom fotografky vzdávajúcej sa vizuality. Zuzana Hrušková v súčasnosti realizuje kvázi antropologický multimediálny projekt The Brave Gritain, skúmajúci identitu európskych Cigánov a kontext, utvárajúci ich kultúru v severovýchodnom Anglicku, ich outsiderstvo v dominantnej spoločnosti a prežívanie klasického nomádstva.
Vystavuje v Anglicku (napr. v Baltic Centre for Contemporary Art, Gateshead, 2006), v Berlíne spolupracuje s galériou Foto-Shop, na Slovensku naposledy participovala na výstave Exile v bratislavskej Open Gallery (2004).

 

Zuzana Hrušková, Octavian Gabriel, 20 min, dokumentárny film, 2009, foto: archív autorky.

 

Lýdia Pribišová


 

ZORKA LEDNÁROVÁ
Zorka Lednárová sa narodila v Bratislave (1976), kde aj študovala na Vysokej škole výtvarných umení. Magisterský stupeň získala v roku 2004 na Muthesius-Hochschule für Kunst und Gestaltung v nemeckom Kieli. V období rokov 2003 – 2007 absolvovala postgraduálne štúdium na Universität der Künste v Berlíne. Od roku 2000 žije striedavo v Bratislave a v Berlíne, kde už druhý rok pôsobí ako kurátorka priestoru Okk/Raum 29.
Lednárová svoje pôsobenie v umeleckom svete expanduje do širších kontextov, vníma umenie a jeho inštitúcie v spoločenských a politických súvislostiach. Sleduje tri hlavné línie, v ktorých sa autorsky realizuje – vlastná voľná umelecká tvorba, druhú líniu tvoria sochárske práce určené pre verejný priestor a tretiu kurátorské aktivity. Uvažovanie o týchto troch cestách vyjadrila vo svojej monumentálnej soche Trinity. Spojenie globálneho pohľadu s individuálnym vkladom a mikrosvetom, vzťah medzi komplexom a fragmentárnymi časticami Lednárovú fascinuje a je pre ňu veľkou témou. Vo svojej voľnej tvorbe rozvíja napätie medzi lokálnym a globálnym, ktoré naznačila už v diplomovej práci, kde podľa zvolených kódov (napr. písmových sústav) vytvorila mapu sveta. Kartografia, ako spôsob vizualizácie najrôznejšieho druhu informácií a abstrahovania socio-politických súvislostí, sa stala pre Lednárovú nástrojom vyjadrovania umeleckých, občianskych, ale aj čisto estetic- kých názorov. V strategickej interaktívnej hre Signs & Locations (2005) ponúka novú perspektívu územného rozdelenia a hraničných konfliktov. Štáty, vyplnené príslušnými písomnými sústavami, expandujú do iných teritórií v súlade s činnosťou hráča. Ako výsledok tejto fúzie zmiznú aktivované vrstvy a hranice, ktoré boli na začiatku hry čitateľné a svet sa premení na homogénnu masu zmiešaných znakov. V interaktívnej priestorovej inštalácii Signs & Locations – Building Global Cubes (2007) Lednárová použila šesť drevených kociek. Po zložení ich jednotlivých strán mohol návštevník vytvoriť šesť rôznych máp sveta, ktoré okrem politického rozdelenia znázorňovali aj indexy vzdelania, korupcie, písomných systémov, indikátora blahobytu a kultúry po vplyve globalizácie. Tak vznikla striedavá hra obrazu a zobrazenia, obrazu a formy v rámci skladby či rozloženia týchto znakových systémov.

 

Zorka Lednárová, 2000 n. l., 2000, 260×140 cm, photoetching, foto: archív autorky.

 

Lucia Gregorová


KAROL PICHLER
Narodený v Bratislave (1957), študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Budapešti. Pracoval v Paríži, v Indonézii, v súčasnosti žije v Rio de Janeiro, kde okrem realizácií umeleckých projektov hosťuje na UFRJ – Universidade Federal do Rio de Janeiro. Pôvodne textilný výtvarník (v Bratislave je doteraz legendárne jeho pedagogické pôsobenie na Škole umeleckého priemyslu, jeho prístup ovplyvnil množstvo sú

časných etablovaných umelcov) je dodnes aktívny aj v oblasti dizajnu, ktorý je akoby organickou paralelou jeho tvorby a logickým dôsledkom istého druhu spoločenského aktivizmu. Karol Pichler projektuje situácie (inštalácie, akcie, performancie, objekty), v ktorých hrá ústrednú úlohu slovo, text, pojem a jeho významy či interpretácie. V jeho práci je základnou premisou identifikácia situácie, ktorá obsahuje topografiu určitého problému. K nemu ponúka riešenia, či skôr naznačuje divákovi smery možnej konfrontácie. Vo svojich projektoch pozorovateľa často hypertextuálne zavádza viacerými možnosťami čítania, avšak ako sám priznáva, sleduje vždy jedinú líniu záujmu. Dôležitým prvkom v jeho realizáciách je interaktivita, hra, spoluúčasť diváka, využívajúc moment prekvapenia a v neposlednom rade vtip, humor. Náznaky performatívneho transformovania reality možno čítať i v jeho skorších prácach realizovaných na Slovensku. Táto kvalita sa však naplno rozvinula v public-artových projektoch v Rio de Janeiro. V Riu napríklad vyzval k spolupráci skupinu teenagerov, ktorí si na križovatkách privyrábali žonglovaním s tenisovými loptičkami. Požiadal ich, aby mu napísali zoznam desiatich, v ich živote najdôležitejších pojmov (ako napr. láska, zázrak, riziko…),následne nechal tieto pojmy vytlačiť na loptičky, s ktorými žongléri pracovali a spájali tak pojmy do stále nových textových súvislostí, odkazov. Ďalšou z urbánnych intervencií bola akcia s pracovným názvom Campanh- Arte (2008), v rámci ktorej sa Pichler infiltroval do pouličnej volebnej kampane v Riu, keď rovnakým spôsobom ako volební kandidáti (na transparentoch) prezentoval svoj autoportrét a portréty svojich brazílskych priateľov, známych vo verejnomživote. Takýmto „vyrušením“ obyvateľov Ria zoficiálnil svoju novú identitu, svoje nové miesto pôsobenia.

 

Karol Pichler, Urbánna intervencia N° 1, opakovaná v nepravidelných intervaloch, 2007 – 2009, Rio de Janeiro, foto: Karol Pichler.

 

Lýdia Pribišová


 

MAGDA TÓTHOVÁ
Vo Viedni žijúca umelkyňa, Magda Tóthová (narodená v roku 1979 v Bratislave, vyštudovala na viedenskej Universität für angewandte Kunst), sa zameriava na mediálnu konštrukciu spoločenských poriadkov, ako aj na sociálne, emocionálne, ekonomické a urbanistické mechanizmy globálnych civilizačných procesov. Vychádzajúc zo štúdia fotografie, kedy tematizovala priestor ako médium, začali v jej obrazovom jazyku nadobúdať čoraz väčšiu dôležitosť rytmus a pohyb, ktoré ju priviedli k videu a inštalácii.
Vo svojich krátkych videách Lenin and the Maiden (Lenin a dievča), Let‘s play War (Poďme sa hrať na vojnu), This could be my Revolution (Toto by mohla byť moja revolúcia) či Blow up (Explózia), ktoré vznikli v rokoch 2003 – 2004, narúšala mocenské a diskurzívne pomery politických či kultúrnych klišé. Gestá žiadostivosti, vzťahy napätia medzi násilím a hrou, analógia medzi estetikou a politikou zachádzajú do absurdity, aby prostredníctvom takto dosiahnutého zbavenia sa obrazov a modelov rolí zažili akýsi druh vykúpenia. Aktuálne videá, koláže, kresby a inštalácie Magdy Tóthovej, napr. In the Eye of the Cyclone (V oku smršte, 2007), Als der Zufall zu zweifeln begann (Keď náhoda začala pochybovať, 2008) alebo Hell is forever (Peklo je večné, 2009), sa ocitajú na projekčnej ploche ako nové príbehy, v ktorých sú existenčné otázky vyjadrené vo fiktívnych poviedkach. Aranžmány z krikľavých farieb, geometrických tvarov, nezvyčajných kombinácií materiálov sa v inštaláciách Magdy Tóthovej stretávajú s dramaturgicky artikulovanými referenciami. Prostredníctvom multimediálneho umeleckého spracovania vyjadruje rozličnú interpretovateľnosť a manipulovateľnosť obrazov a ich efekt odcudzenia. Od roku 2002 Magda Tóthová spoločne s Christianom Mayerom, Manuelom Gorkiewiczom, Ruth Weismann a. i. pracuje na projekte umeleckého časopisu (theselection.net/zeitschrift/index.html).
Spolupracuje s viedenskou galériou Habres+Partner, s talianskou galériou Federico Bianchi Contemporary Art a s galériou Visual Drugs Christinger Contemporary vo Švajčiarsku.

 

Madga Tóthová, …a vtedy prišiel vnútorný monológ – detail, 2008, 140×120 cm, rôzne médiá na plátne, akryl, nájdený filmový materiál, courtesy Federico Bianchi Contemporary Art.

 

Ursula Maria Probst


ANABELA ŽIGOVÁ
Anabela Žigová sa narodila v Bratislave (1974), žije a tvorí prevažne v New Yorku. V 90. rokoch aktívne participovala na slovenskej výtvarnej scéne a bola súčasťou zásadných výstavných prehliadok tohto obdobia, v medzinárodnom kontexte prezentovala svoju tvorbu napríklad v Exit Art Gallery (NYC), na filmovom festivale Tribeca (Lower Manhattan), v Columbia University a v CUNY. V súčasnosti participuje na rezidenčnom pobyte v BRIC Arts – Rotunda Gallery v Brooklyne. Už od čias svojich štúdií, ktoré absolvovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a neskôr na Ecole Nationale Superieure des Beaux-Arts, Žigová pracovala s médiom objektu, ktorý transformovala do podôb performance a práce s telom. V týchto intenciách sa jej tvorba vyvinula do práce s videom a kulminovala v tvorbe filmových štruktúr, založených na socio-politickom kontexte a jeho emočných obsahoch. Ťažisko Žigovej filmov stojí na samotnom procese ich tvorby. Autorka v rámci neho posúva možnosti príbehu tým, že sa snaží pre- sahovať hranice psychológie, diskurzu o vizuálnych stereotypoch, analytický spôsob vnímania. „Predvojom“ k filmu sú nezriedka kresby a denníkové záznamy, často so silným autobiografickým podtextom a bez jasného umeleckého zámeru. Film poníma Žigová naratívne, ako samostatný prostriedok vyjadrovania.
V súčasnosti Anabela Žigová pracuje na prezentácii svojho filmu Vzdor (3 min., Miláno – New York, 2007 – 2008). Film vznikal na základe série Žigovej intímnych kresieb v rámci projektu Analýza domova, ktoré vytvorila počas svojej rezidencie v Miláne. Dejisko snímky je umiestnené do kontextu sadomasochistického klubu v New Yorku, v ktorom dve hlavné postavy performujú nekontrolované myšlienkové a citové pochody, vzťahujúce sa k pocitom represie a dominancie. Žigovej ambíciou v rámci tohto filmu je nachádzať také výrazové prostriedky, ktoré by agresiu v ženskom rode a zraniteľnosť v mužskom vyjadrovali bez kopírovania pôvodného násilia, skôr formou vlastného autonómneho jazyka, ťažiaceho z tohto procesu.

 

Anabela Žigová, Vzdor, 2007 – 2008, film, 3 min., Miláno – New York, foto: archív  autorky.

 

Lucia Gavulová

Find more stories

Články