NEÚCTIVÉ UMENIE

11. 3. 2009

Napriek tomu, že pre mnohých na Západe je Irán stále krajinou útlaku, napádanie zaužívaných gendrových noriem a sexuality, je obsesiou mnohých súčasných iránskych umelcov. Za účelom ironizácie pokrytectva vládnuceho fundamentalistického režimu preberá prekvapivo veľká časť týchto umelcov obrazy a metafory z oblasti maľby miniatúr a iránskeho divadla (médií, ktoré vyjadrovali postoje
k sexualite často liberálnejšie). „Myslím si, že už od 16. storočia existoval v umení sexuálny podtón. Dokonca i v umení tanečníkov Qajar v 19. storočí,“ hovorí Leila Taghinia-Milani Heller, majiteľka galérie Taghinia- Milani Heller v New Yorku. Liberálna minulosť Iránu, počnúc provokatívnym vírením tanečníkov Qajar, cez erotické a homoerotické maľby miniatúr, až po transvestitské praktiky divadla Taaziye, je dnes nástrojom v rukách umelcov v ich kritike súčasných noriem.

V Teheráne pôsobiaci umelec – Ramin Haerizadeh, využíva vo svojom diele divadlo Taaziye – náboženské hry z 19. storočia, v ktorých herci-muži, oblečení v ženských šatách, rozohrávali príbehy zo života proroka Mohameda, a snaží sa tak vyjadriť svoj kritický postoj k odsudzovaniu homosexuality súčasným režimom. V sérii digitálnych koláží Theatre Group (Divadelná skupina), nedávno prezentovanej v galérii B21 v Dubaji, predstavuje umelec obrazy svojej tváre s voľne naneseným, žiarivým, ružovým rumencom na lícach a modrými očnými tieňmi, strácajúcej sa v záplave vzorovaných textílii a čipke nájdených v maminom šatníku.

V sérii Men of Allah (Alahovi muži) prechádzajú obrazy do zmäteného zhluku chlpatých údov. „V islamských krajinách musíte svoju sexualitu skrývať. Život za múrom vášho domu a mimo neho je úplne odlišný. Keď vyjdete von na ulicu, musíte sa zakaždým na niečo hrať,“ hovorí Haerizadeh.

Aj Ghasem Hajizadeh odkazuje na dávnu tradíciu a pri zobrazeniach transvestitov z teheránskeho okrsku lásky užíva štýl miniatúrneho maliarstva. „Postavy vkladá do kontextu 19. storočia. Niekedy si myslíte, že sa dívate na qajarských princov, no ide o transvestitov. Hajiyehad sa zároveň zaoberá i situáciou homosexuálov, ktorí boli uväznení alebo sťatí,“ dodáva Taghinia-Milani Heller.

Nazanin Pouyandeh, zastupovaná Leilou Taghinia-Milani Heller, vkladá do svojich surrealistických malieb iránskych žien, postavy bojovníkov typických pre perzskú miniatúrnu maľbu. V diele Paradiss (2008) ženy v maskách a negližé, jedna z nich s lišiackym výrazom na tvári, držiaca motúziky marionety, provokatívne pózujú na pozadí hmlistej, súmračnej krajiny. V inej práci Setareh (2008) je nahá žena zviazaná a obkľúčená armádou liliputánskych bojovníkov.

Napriek tomu, že Pouyandeh vytvára humorné porovnania ženského zobrazovania a tradičných iránskych motívov, jej dielo odoláva genderovej interpretácii, a zároveň vyjadruje nesúhlasný postoj k existujúcej tendencii hľadiacej na iránske umenie cez prizmu gendrových otázok a represie.

„Všetky tieto krajiny sú viac alebo menej dusené náboženstvom. Takže (z pohľadu západného sveta) je najpochopiteľnejším poslaním týchto umelcov kritika ich kultúry“. Samozrejme, že sociálna kritika je dôležitá, avšak musí byť vedená čestnými úmyslami a realizovaná provokatívnym spôsobom, a nestavať iba na štandardizovaných predstavách zahalenej ženy.

 

Ramin Haerizadeh, Theater Group/Divadelná skupina, 2005-2006, C-print, 100×70 cm (edícia 10), courtesy B21, Dubai.

 

Rebecca Catching

Find more stories

Články