EVA KMENTOVÁ

11. 3. 2009

Eva Kmentová (1928 – 1980) bola jednou z najzaujímavejších žien, umelkýň, socháriek českého umenia druhej polovice 20. storočia. Jej tvorba v mnohom odzrkadľuje, no zároveň presahuje čas svojho vzniku. Napriek tomu, že bola ukončená predčasným odchodom autorky vo veku 52 rokov, predstavuje hodnotu, ktorá je svojím originálnym výtvarným prejavom, poznačeným hlbokou autenticitou životného príbehu, nadčasová a stále aktuálna. Miesto v spoločnosti významných žien svetového i stredoeurópskeho výtvarného umenia, akými sú Eva Hesse, Louise Bourgeois, Alina Szapocznikow, Adriena Šimotová či Mária Bartuszová, jej patrí plným právom. Presvedčiť sme sa o tom mohli aj na výstave v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (18. 12. 2008 – 22. 2. 2009), v kurátorskej koncepcii Dušana Brozmana a Kataríny Müllerovej, zastupujúcej v tomto projekte SNG. Popri niekoľkých ťažiskových sochárskych dielach raného a zrelého obdobia (Sväté hlavy, 1967; Ľudské vajce, 1968; Zatiahnutá záclona, 1969; Pupok, 1969), bola výstava zameraná najmä na Kmentovej komornú tvorbu, reprezentovanú kresbou. Okrem sochárskych skíc a detských prác predstavila kresby, ktoré paralelne a plnohodnotne sprevádzali celé Kmentovej sochárske dielo. V poslednom období tvorby (od roku 1974) sa kvôli chorobe práve toto krehké médium stalo pre ňu dominantným. Na papier zaznamenávala slová, obkresľovala ruky, jeho krčením vytvárala koláže a skladala objekty. Jedným zo základných fenoménov Kmentovej autobiografickej tvorby bol dotyk, stopa či odtlačok v jeho pozitívnych i negatívnych formách. Od dotýkania sa sochárskej hmoty v ranom realistickom období prešla k informelovým reliéfnym odtlačkom dreva v betóne a cemente, neskôr k odtláčaniu, odlievaniu a obkresľovaniu predmetov a fragmentov svojho tela, rúk, dlaní, prstov, pier, nôh či celého tela a k ich odhmotneniu prostredníctvom krehkej sadry a papiera. Telesnosť v jej, akoby oslobodenej, „nehmotnej“ podobe, sa stala prostriedkom hlbšej výpovede o sebe, i symbolom nesúcim ďalšie významy, odkazujúce ku krajine a prírode.

Popri reprezentatívnej monografii vydanej k výstavám, realizovaným od roku 2006 v Prahe, Brne, Klatovoch-Klenovej, Českom Krumlove a Bratislave, bol na bratislavskej výstave k dispozícii i komorný katalóg, svojím vizuálom pripomínajúci zbierku poézie. Kmentovej poéziu v nej nenájdeme, ba absentujú tu naviac aj jej životopisné údaje.

V tvorbe Evy Kmentovej je prítomná krehkosť, zraniteľnosť a pominuteľnosť, ktoré sa dotýkajú každého z nás. Aj preto má jej tvorba nevyčerpateľný potenciál, vypovedať o tom podstatnom a nenechať nás ľahostajnými. Ako píše, „… do úhrnu člověka patří stejně svoboda jako osamocení, úzkost a strach jako volný pohyb, pocit sevření jako pocit bezbřehosti“.

 

Eva Kmentová, Nie, 1973, koláž, papier, 15,8×11,2 cm, súkromný majetok, foto: Sylvia Sternmüllerová.

 

Daniela Čarná

Find more stories

Články