11+1+-XXI

11. 3. 2009

OD ZAČIATKU ROKA 2009 sa v Bratislave stihli odohrať dve pomerne veľkolepé prehliadky ateliérov katedry Maľby a iných médií bratislavskej VŠVU – Štvrtého ateliéru, ktorý pedagogicky vedie Ivan Csudai a ateliéru XXI Daniela Fischera. Myšlienka, spojiť správu o týchto dvoch výstavách do jedného celku, nevznikla so zámerom stavať ich do vzájomného vzťahu, či ich kvalitatívne porovnávať. Bola skôr dôsledkom zhody okolností, že sa dva, vo svojom prostredí najsilnejšie maliarske ateliéry, rozhodli pre sebaprezentáciu na rovnakom mieste prakticky v rovnakom čase (Dom umenia, Bratislava). Na druhej strane ide možno aj o podprahovú reakciu na istý dojem rivality, ktorému je ťažké sa pri sledovaní týchto aktivít ubrániť (i keď to iste nebolo cieľom iniciátorov anijednej z výstav). Nech sa však snažíme akokoľvek, porovnávanie a kategorizovanie je nášmu mysleniu vlastné. Nedá sa prehliadať ani to, že práve okolo dvoch najvýznamnejších maliarskych ateliérov VŠVU bolo vždy tak trochu fluidum konkurenčného boja, čo je však celkom prirodzený, pochopiteľný a v konečnom dôsledku aj pozitívny jav.

Štvrtý ateliér Ivana Csudaia na katedre Maľby a iných médií sa krátko po svojom založení v roku 2001 stal „fenoménom“ a mnohí v ňom videli odpoveď na v tom čase vrcholiaci maliarsky revival. Pôsobivý nástup prvej generácie „csudaiovcov“ bol na slovenskej umeleckej scéne malou senzáciou. Veď hneď v prvej línii sa objavili mená ako Erik Šille, Dávid Baffi, Michal Czinege, Martin Sedlák, Andrea Bartošová a pod. Veľký vplyv na rozruch okolo „csudaiovcov“ mal okrem neobvykle silných umeleckých osobností v jednom ateliéri aj fakt, že sa po dlhšom čase opäť objavila v zornom poli „poctivá“ maľba v intenciách aktuálnych výtvarných trendov. Program ateliéru bol od začiatku spoluvytváraný spoločne s jeho poslucháčmi a išlo v ňom predovšetkým o hľadanie nových možností média, avšak bez straty konečného, prevažne čisto maliarskeho výstupu. V tom čase bolo veľkou témou maliarske spracovávanie digitálneho obrazu, ktoré sa stalo jedným z hlavných výrazových prvkov časti maliarov z tohoto ateliéru, a to najmä jeho výraznejších protagonistov. Podstatným faktorom je nepochybne aj to, že pedagogické vedenie Ivana Csudaia pripomína pomerne rýchle „budovanie značky“, teda jasné vyprofilovanie a presadzovanie vlastného umeleckého programu už počas štúdia, a zároveň iniciatíva k prezentácii svojej tvorby.

Výstava 11 + 1 bola koncipovaná nielen ako prehliadka tvorivých aktivít skupiny umelcov, ktorých spája jedno spoločné východisko. Prezentovanými autormi boli najvýraznejší absolventi Štvrtého ateliéru, ktorých pozícia na umeleckej scéne je už niekoľko rokov jasne zadefinovaná (Erik Šille, Andrea Bartošová, Roman Bicek, Michal Černušák, Ľudmila Hrachovinová, Lenka Kamínková, Juliana Mrvová, Rastislav Sedlačík), v jednom prípade absolvujúca študentka Eva Činčalová a ich pedagóg Ivan Csudai. Na veľkej vzorke viac ako stopäťdesiatich malieb kurátorka Silvia Čúzyová mapovala „spojitosti a rozdiely“ v tvorbe týchto umelcov, a to predovšetkým absolventov, ktorých umelecké smerovanie sa už rozvíja samostatne mimo školy. Ak boli v minulosti vyslovené pochybnosti o individualite jednotlivých maliarov z tejto skupiny, v súčasnosti už je takéto generalizovanie takmer nemožné.

Zaujímavým momentom výstavy bol koncept ústrednej sály, kde sa ako vo variacom kotli objavili veľkorozmerné maľby, ktoré boli výsledkom spolupráce medzi jednot-livými autormi a z veľkej časti boli pripravené špeciálne pre tento výstavný projekt. Táto myšlienka nebola tvorbe Ivana Csudaia cudzia ani v minulosti – spomeňme si napríklad na projekt Traja z pekného páru (2000), v ktorom na maľbách spolupracoval s Lacom Terenom a Stanislavom Divišom. Konfrontácia dvoch či viacerých maliarov na jednom plátne je o to napínavejšia, keď ide o autorov, ktorých spája spoločná škola či tvorivé prostredie (Czinege – Bartošová, Hrachovinová – Bicek – Černušák, Mrvová – Sedlačík, Bartošová – Činčalová) a obzvlášť zaujímavým je spojenie učiteľ – žiak (Csudai – Šille). Kompozícia ďalších častí tejto rozsiahlej výstavy sa zameriavala predovšetkým na vzájomnú komunikáciu medzi dielami a komplexný prehľad najdôležitejších vývojových momentov v autorskom programe jednotlivých umelcov – od výraznejších študentských prác až po posledné samostatné tvorivé výstupy. Trochu problematickým sa pri takomto druhu výstavy stáva spontánne odčítanie konceptu, a to, že nejde o „mechanickú“ salónnu prehliadku, ale o vedomé stavanie diel do vzájomných vzťahov.

Pokiaľ by sme za bernú mincu považovali dojem, ktorý zanechávajú Prieskumy (verejné semestrálne prehliadky prác študentov na VŠVU), ateliér Daniela Fischera by v boji o prestíž v oblasti maľby (v jej „ortodoxnom“ ponímaní) trochu zaostával. Dôvodom je väčšia mediálna diverzita a snaha o konceptuálnejšie chápanie obrazu, ktorý nie je v prvom rade maľbou, ale štruktúrou zloženou z viacerých vrstiev. Kým u „csudaiovcov“ je cítiť snahu o čo najjasnejšie definovanie osobného umeleckéh

o programu už na škole, vo výstupoch študentov ateliéru XXI sa viac prejavuje neustály proces hľadania možností a variácii na tému obraz. Tento moment sa stal aj nosným motívom koncepcie výstavy Plus mínus XXI, ktorej kurátorkou bola Katarína Slaninová.

Výber umelcov nebol prierezovým predstavením najväčších „hviezd“ ateliéru. Išlo o jeho absolventov, ale aj súčasných poslucháčov, ktorých tvorba je programovo zameraná na analýzu obrazu ako takého, v rôznorodých výrazových i mediálnych podobách – od inštalácie a videa až po maľbu. Kurátorka z projektu výstavy zámerne vynechala tvorbu Daniela Fischera, čím sa vyhla porovnávaniu pedagóga a jeho študentov. Výsledkom bola mimoriadne pestrá – a pritom stále v určitom zmysle homogénna – prezentácia mladých autorov, z ktorej sa dali plynulo odčítať spoločné východiská, a to aj pri zachovávaní vyhraneného individuálneho programu jednotlivých osobností.

Najdôležitejším spoločným znakom tvorby týchto autorov je skúmanie obrazu a jeho spracovávanie v rámci konceptuálneho uvažovania, ale aj silný motív estetizácie a práca s jeho primárnymi vizuálnymi vlastnosťami. Výstava v prvom rade zarezonovala širokou škálou médií, ktoré pri svojich umeleckých prieskumoch títo umelci využívajú. Aj v prípade presahov do priestoru no- vých médií, teda predovšetkým videa a videoinštalácie, je zrejmá silná vizualita, sklon k lyrickému výrazu a symbolizmu, ako aj zvládnutie práce s obrazom ako hlavným výrazovým prvkom. Týmto smerom bol orientovaný aj výber prác, zastúpený predovšetkým dielami Miry Gáberovej, Lenky Cisárovej či Andrása Csefálvaya, alebo spoločným projektom Márie Čorejovej a Michaely Rázusovej Nociarovej.

Za reprezentatívne dielo načrtnutej charakteristiky „fischerovského“ ateliéru osobne považujem Cisárovej inštaláciu Iluzívne zrkadlenie (2008), ktorá rozpracováva tradičný žáner portrétu prostredníctvom kombinácie maľby a videa, pričom „reálna“ časť je videoprojekcia človeka sledujúceho svoj obraz v zrkadle, kým jeho „obrazom“ je hyperrealistická olejomaľba. Maľba ako samostatný predmet skúmania či už v zmysle posúvania jej tradičných funkcií, technologických presahov, alebo zapájania do širšieho ideového konceptu, je príznačná aj pre ďalších prezentovaných umelcov. Výrazné sú v tomto zmysle diela Kataríny Morháčovej, Kataríny Poliačikovej, Aleny Adamíkovej či Marcela Mališa, a v istom zmysle aj časť tvorby Erika Bindera. Smerovanie k čisto maliarskemu vyjadreniu reprezentuje tvorba Moniky Mikyškovej alebo Milana Vagača. Významnejšie presahy k inštalácii a konceptu sú viditeľné najmä v tvorbe Martina Špirca alebo Mareka Kvetána.

Pôvodným zámerom tohoto textu nebolo porovnávanie dvoch ateliérov na báze ich individuálnych prezentácií. Je evidentné, že cieľ, koncepcia, ako aj výsledný efekt oboch výstav bol diametrálne odlišný, tak isto, ako je rôzne aj zameranie oboch ateliérov. Táto neplánovaná konfrontácia mimo hraníc školy sa však nakoniec ukázala ako ideálna príležitosť pre pochopenie vzájomných odlišností (prípadne spoločných momentov) a pre vytvorenie komplexného obrazu o dianí okolo dvoch dôležitých centier slovenskej maľby (…a iných médií).

11+1, 16. 1. 2009 – 12. 2. 2009, Dom umenia, Bratislava, kurátorka: Silvia Čúzyová, autori: Dávid Baffi, Andrea Bartošová, Roman Bicek, Michal Czinege, Michal Černušák, Eva Činčalová, Ľudmila Hrachovinová, Lenka Kamínková, Juliana Mrvová, Rastislav Sedlačík, Erik Šille + Ivan Csudai.

Plus mínus XXI, 16. 4. 2009 – 8. 5. 2009, Dom umenia, Bratislava, kurátorka: Katarína Slaninová, autori: Alena Adamíková, Erik Binder, Lenka Cisárová, András Csefálvay, Mária Čorejová, Mira Gáberová, Marek Kvetán, Marcel Mališ, Katarína Morháčová, Monika Mikyšková, Katarína Poliačiková, Michaela Rázusová Nociarová, Martin Špirec, Veronika Šramatyová, Milan Vagač.

Alena Adamíková: Nulová pozícia, cyklus (výber) 2008 -2009, olej na plátne, 95×95 cm (každý); Foto: Adela Allman a archív ateliéru Plus mínus XXI.

Eva Činčalová, Uluwatu 1, 2008, akryl na plátne, 200×300 cm;

Rastislav Sedlačík, View, 2009 akryl na plátne, 190×265 cm;

Andrea Bartošová, Prístav, 2009, akryl na plátne, 210×155 cm. Foto: Ivan Kříž.

Marcel Mališ, Untitled, 2008 – 2009, olej na plátne, 190×390 cm;

Katarína Morháčová, Il pleut/pleure pas dans cet pays la, 2008, akryl, olej, výšivka na plátne, 200×400 cm.

 

Diana Majdáková je výtvarná teoretička.

Find more stories

Články