Odchádza SNG do dôchodku?

11. 7. 2008

Slovenská národná galéria tento rok oslavuje 60. výročie, vek hodný pomalého odchodu do zaslúženého dôchodku. Pri tejto príležitosti usporiadala tri výstavy – 111 diel zo Slovenskej národnej galérie, 60 rokov otvorené a Všetko o múzeu. Možnosť ukázať, že napriek vyše polstoročiu existencie má stále elán a chuť do života, žiaľ galéria nevyužila. Namiesto toho z Esterházyho paláca vanul zatuchnutý puch depozitu národného kultúrneho dedičstva.
Nemala by sa takáto inštitúcia v dnešnej dobe zameriavať napríklad aj na priblíženie umenia divákom záživnou formou alebo na zveľaďovanie ich vizuálnej kultúry? Veď aj na slovenské pomery mimoriadne (avšak iba lokálne) rozsiahla reklamná kampaň vyznela z vizuálneho hľadiska pomerne fádne a pochybujem, že „fórik“ s usmievajúcimi sa portrétmi pochopil neznalec originálov zobrazených diel. Ktovie, či si obyčajný človek na ulici pri pohľade na usmievajúceho sa jednookého Edmunda Gwerka pomyslel, že aj on ho rád uvidí.
Profesionálne zvládnutá výstava 111 diel zo Slovenskej národnej galérie poskytla divákom jedinečnú možnosť vidieť v jednom priestore diela od 13. stor. až po súčasnosť, ktoré určite patria svojou kvalitou k vrcholom toho, čo sa v zbierkach SNG nachádza. Na druhej strane však išlo samozrejme o subjektívny výber kurátorov a keďže zbierky SNG, žiaľ neobsahujú die-la „najvychytenejších“ starých majstrov, môže podobné vystavovanie sa na obdiv vyznieť aj trochu smiešne.
Výstava 60 rokov otvorené sa snažila návštevníkom priblížiť vznik, budovanie a fungovanie SNG a jej zbierok, tak ako aj vniesť svetlo do rôznych problémov a káuz. Na samotného návštevníka sa tu však akoby pozabudlo. Výstava bola totiž zhlukom diel, dokumentov a objektov, ktorý kvôli zámernej „nedopovedanosti“ nemal úplne jednoznačnú štruktúru. Človeku neznalému tak hrozilo, že sa tu stratí. No najväčším nedostatkom bola „klasická“ muzeálna prezentácia a nulová miera interaktivity, čo na dnešného diváka môže pôsobiť už nudne. A pritom pre príklad pútavej výstavy, ktorá diváka naozaj vtiahne, nebolo treba chodiť ďaleko, stačilo navštíviť kolegov v blízkej budove Slovenského národného múzea.
Závan sviežeho vánku bolo cítiť jedine zo suterénu, kde kurátorka Vladimíra Büngerová zostavila výstavu Všetko o múzeu, prezentujúcu diela slovenských výtvarníkov, v ktorých kriticky, ironicky alebo iným spôsobom reagovali na inštitúciu múzea a galérie či tematizovali vzťah umelca a inštitúcie.
Zo starších prác tu boli napríklad známe konceptuálne diela Júliusa Kollera (kartičky Akad.mal., 1965 alebo Nevýstava, 1969), Rudolfa Sikoru (Zameriavanie základov novej budovy SNG, 1971) či Vladimíra Popoviča (Obrazy pre národnú galériu, 1968). Dorota Sadovská vystavila Anti-portréty kurátoriek súčasného výtvarného umenia v SNG (2008), od Anetty Mony Chişe a Lucie Tkáčovej sme tu mohli vidieť záznam akcie pri príležitosti výstavy 20. storočie v SNG (2000). Celkom príjemné video zobrazovalo model budovy Národnej galérie od Milana Tittela (Vernisáž, 2000, animácia Juraj Dudáš), na ktorej sa figúrky podobné tým z modelov železníc zúčastňovali vernisáže na nádvorí. Je úsmevne paradoxné, že Richard Fajnor vo svojej Púrperformance (2000), kde v uliciach rôznych miest Slovenska doslova žobral na novú výstavu, práve pred budovou SNG vyzbieral najmenej peňazí (za pol druha hodiny len 25 korún, pričom v Košiciach za rovnaký čas vyzbieral až 601 korún). Fajnor sa okrem toho prezentoval projektom HangArt (2004-05), kde sa „vešal“ na steny rôznych svetových múzeí a obrazární. Túto akciu zopakoval počas vernisáže aj v SNG, v priestoroch výstavy 60 rokov otvorené, čím tieto dve výstavy ironicky prepojil.
Okrem reakcií na Národnú galériu tu boli prezentované aj iné polohy všeobecnej reflexie múzea, čo však bolo trochu na škodu, pretože ak by výstava problematizovala iba SNG, pôsobila by kompaktnejšie. Napriek tomu, že som bol na výstave dvakrát, ani raz ma nikto neupozornil, že dielo od Michala Moravčíka si môžem zakúpiť na vrátnici. Diváci tu však určite našli popri videu Zblúdilec (2006) aj staršie, vydarenejšie inštalácie od Romana Ondáka (Múzeum/Sklad, 1999 a Bez názvu, 1997). Peter Rónai vystavil okrem iného i korešpondenciu s rôznymi galériami (Watch and Go, 2003), Olga Triaška Stefanović zasa v projekte For Rent (2003) ponúkala na prenájom fiktívne galerijné priestory v centre Bratislavy. Vtipným postavičkám Giancarla Politiho a Heleny Kontovej na spôsob Barbie od Stana Masára (Collection Curators, 2007) vystavenie mimo pôvodného kontextu Prague Biennale 3, žiaľ len uškodilo. Ako súčasť výstavy by sa dal vnímať aj prázdny priestor miestnosti pod foyerom galérie, ktorý mohol naznačovať problém tzv. „bielej kocky“ a podobných teoretických dišpút.
Napriek nie celkom jednoznačnej koncepcii výstava dávala podnet na zamyslenie sa nad inštitúciou galérie, a to nielen všeobecne, ale aj veľmi konkrétne. Nejasný bol navyše súvis s ostatnými výstavami v budove a taktiež vzťah výstavy k svojej „alma mater“. Snažila sa SNG touto výstavou cielene ukázať, že sa kritiky a irónie zo strany umelcov nebojí? Alebo naznačiť, že aj súčasné umenie má v jej útrobách šancu na prežitie?
Je jasné, že Slovenská národná galéria má primárne zbierať, archivovať, konzervovať a vystavovať umelecké diela, ktoré patria do duchovného vlastníctva štátu, čiže nás všetkých. Ak sa však z tohto procesu vytratí chuť do života, ak sa SNG sama ako inštitúcia prezentuje podobným strnulým spôsobom, potom hrozí, že sa z nej stane Slovenská Národná Geriatria.

 

Príprava Stálych expozícií (K. Vaculík), 1977, foto: M. Marenčín.

Roman Ondák, Múzeum/sklad. 1999, inštalácia;

Peter Rónai, Big Brother, 1999, Nástenná inštalácia, 100 ČB fotografií – security camera, foto: S. Sternmüllerová/archív SNG.

 

Omar Mirza pracuje ako kurátor.

Find more stories

Články