KAPELADUDAS Núdzové východiská

11. 7. 2008

Výstavný projekt troch mladých trnavských umelcov – Jany Kapelovej (1982) a bratov Juraja (1975) a Ivana (1980) Dudášovcov mi pripomenul výročie, ktoré sa spája s osobou kurátora výstavy Vlada Beskida. Práve pred pätnástimi rokmi tu stál pri vzniku inštitúcie, ktorá sa pustila na neľahkú, a dovolím si tvrdiť aj úspešnú cestu proti strednému prúdu. Toto oficiálne nepovšimnuté jubileum má však horkastú príchuť. Dôvodom je neodbytný pocit, že ďalšieho výročia sa táto malá mestská galéria dočká asi len veľmi ťažko. Samotná výstava mi však zlepšila náladu. Začnem skúsenejšími Dudášovcami, ktorí predstavili ideovo ucelený koncept, prezentovaný hlavne prostredníctvom videoinštalácií. Bratia sa zamerali na sebaštylizáciu do rôznych podradných „zamestnaní“ s cieľom upozorniť na periférnosť vnímania ich vlastného skutočného povolania. Výstižne pôsobili tri videá Čističi, Hajzlopucéri, a hlavne Biletári.
Video Čističi, umocnené inštaláciou hliníkových sudov, prevzalo vizuál spravodajskej televízie s dvoma „kyselinármi“ v bežnej zločineckej polohe s tvárou k stene a rukami za hlavou. Musím spomenúť aj Biletárov, kde na vizuálne atraktívnejšom pozadí brutálneho živobytia futbalových organizátorov Dudášovci deklarujú pohnútky vedúce k tomuto zamestnaniu. Sebairónia a vtip nechýba ani videu Hajzlopucéri.
Pôsobivosť sa akoby stráca, keď Dudášovci opúšťajú médium videa a musia si vystačiť s metaforickejšou polohou inštalácie. Pri tejto výrazovej úspornosti ešte celkom obstoja Autíčkári, kde jednoduché fotografie lepších automobilov s rukou dopísaným dátumom a miestom ich zmiznutia, sú doplnené pomerne nevýraznou inštaláciou pneumatík.
Jana Kapelová sa predstavila predovšetkým videami. Čerstvá absolventka bystrickej akadémie naopak viac rieši problémy vnútorného sveta. Za týmto mojím zjednodušením sa skrývajú Kapelovej krátke lyrické príbehy, ktorým nechýba autentickosť. Presvedčivé sú najmä dve – Skúška sirén a Návšteva. V prvom vstupuje do stredu rušnej dvojprúdovej cesty, v druhom vystupuje po stavbárskom lešení do výťahovej strojovne. Schopnosť vytvoriť silnú poetickú skratku preukázala autorka v práci Bez názvu (video loop) – z podhľadu nasnímané a prezentované vtáky poskakujúce na priehľadnej streche.
Isté absolventské nedostatky sprevádzajú video Bez názvu, kde sa Kapelová štylizuje do úlohy člena sekty ponúkajúcej dve u nás najvýraznejšie umelecké časopisy. Do popredia vystúpila triviálna technická slabina – titulné stránky časopisov nebolo možné rozoznať, resp. rozozná ho iba skalný čitateľ. Po čase je potešujúce vidieť, že prívlastok lyrické, či introvertné nemusí hneď znamenať nudné. Jana Kapelová dostala šancu zviditeľniť sa pod značkovou kuratelou, kde vytvorila rovnocenný pendant k priamočiarejším dielam Dudášovcov. Tým sa dostávam aj k celkovému dojmu z výstavného projektu, ktorý držia v celistvosti nielen proklamované postkonceptuálne východiská zúčastnených autorov, ale paradoxne aj isté napätie vychádzajúce zo zjavných odlišností v spracovaní vonkajších (umeleckých) impulzov.

 

Pohľad do priestoru s inštaláciami Dudášovcov, foto: G. Bodnár.

 

Peter Tajkov

Find more stories

Články