Cena Oskára Čepana 2008

11. 7. 2008

VÍŤAZOM 13. ROČNÍKA Ceny Oskára Čepana, prestížnej súťaže mladých umel­cov, organizovanej nadáciou – Centrom súčasného umenia, sa stal Svätopluk Mi­kyta. Spomedzi štyroch finalistov-Svä­topluka Mikytu, Petry Feriancovej, Jána Šicka a Jaroslava Vargu – vybrala ocene­ného umelca deväťčlenná odborná porota, zložená poväčšine z domácich teoretikov a výtvarníkov. Uchádzačov, prihlásených do tejto slovenskej varianty ocenení YVAA – Young Visual Artists Awards, bolo tento rok takmer tridsať. Výstava prác finalistov bola nainštalovaná v Galérii Medium. Pri jej prehliadke som sa nemohla ubrániť do­jmu, že títo štyria autori prišli z úplne roz­dielnych umeleckých svetov.

Svätopluka Mikytu (1973) netreba zrejme nikomu obzvlášť dôkladne predstavovať. Táto osobnosť domácej scény takmer po­vinne figuruje na výberových výstavách slovenského súčasného umenia, predstavil sa aj na viacerých monografických vý­stavách. Jeho tvorba predstavuje stabilnú a dobre zrozumiteľnú líniu, vychádzajúcu z tradičných techník. Národniarske témy a motívy zo slovenskej minulosti sa u ne­ho prelínajú so súkromnými mytológiami a ovplyvňujú aj jeho sebaštylizáciu. Fi­nalistom Ceny Oskára Čepana sa stal už v roku 2003. V Galérii Medium tentokrát prezentoval svoju tvorbu prostredníctvom kontrastu medzi jej dvoma polohami. Osobnejšiu líniu predstavovala obsiahla séria denníkových kresieb a tlačí. Suverén­ne skicované štylizované autoportréty vy­stupovali po oceľových lankách za sebou z „kôlničky“ na náradie. Na vedľajšej ste­ne bol umiestnený výber jeho dobre zná­mych prekresieb starých fotografií, najmä tých spartakiádnych. V porovnaní so star­šími Mikytovými inštaláciami však táto vyznela trochu nepresvedčivo. Pri pohľade na hrmotnú adjustáciu kresieb a tlačí v za­vesených prefabrikovaných fóliách, v „sú­kromnej“ časti inštalácie, sa mi vybavila veselá, odľahčená inštalácia podobných prác za ružovou „šušťákovinou“ na výsta­ve Permanentný romantizmus v roku 2003. Aj predchádzajúce propagandistické oltá­riky z komentovaných fotografií v starých rámoch sa zdali byť o krok ďalej ako táto ich inštalácia v rade vedľa seba. To všetko spôsobil snáď trochu retrospektívny, bilan­cujúci zámer autora. Význam Mikytovej tvorby to však nespochybňuje.

Prekvapením finálovej štvorice bol tento rok grafický dizajnér Ján Šicko (1977). Niektoré negatívne ohlasy pripomínali si­tuáciu s Patrikom Illom z minulého roční­ka. To však len upozorňuje na fakt, že nikto iný, myslím z tých „voľných“, na Sloven­sku natoľko dôsledne nerozvíja možnosti nových médií. Je to jedinečná príležitosť, aby sa aj publikum dozvedelo, že nové mé­diá nekončia pri videoarte, a že ich interak­tivita má aj vyššie levely, než len náhodné prebehnutie diváka popred dataprojektor. Šicko popri svojej dizajnérskej a pedago­gickej činnosti rozvíja tvorbu multime­diálnych, na pohyb reagujúcich inštalácií a počítačových programov. Generovaný premenlivý obraz vzniká obvykle v sú­činnosti s divadelnými alebo hudobnými predstaveniami. V Galérii Medium bol na stenu premietaný premenlivý raster nešpecifikovaných znakových objektov. Projek­cia kopírovala pohyb človeka po výstavnej miestnosti.

V tvorbe Jaroslava Vargu (1982), najmlad­šieho z finalistov, sa jednoznačne prejavujejeho doterajšie štúdium v ateliéri IN Ilony Németh na VŠVU v Bratislave. Ortodox­ne konceptuálne a angažované projekty obvykle formou výskumu spracovávajú aktuálne spoločenské témy. Na výstave finalistov prezentova ldva projekty. V rám­ci jedného z nich sa témou ankety stali názory na hromadnú imigráciu poľských občanov do Veľkej Británie. Vystaveným artefaktom bolo percentuálne vyhodnote­nie výsledkov tejto ankety.

Paradoxne, na prezentácii zrejme najzaujímavejšie vy­znelo konečné vizuálne spracovanie výstu­pu. Druhá práca, ktorá vtipným spôsobom otvára problematiku množiacich sa anglic­kých názvov lokalít a architektonických objektov u nás, bola spracovaná omnoho pútavejším a prístupnejším spôsobom.

Petra Feriancová (1977) je v rámci domá­cej scény známa skôr z jej galerijnej čin­nosti. Vo svojich videách a projekciách pracuje najmä s pamäťou, súkromným alebo kolektívnym zážitkom. Intímny, ro­mantický charakter zmenšených projekcií ponechával v rámci výstavy v Mediu najväčší priestor pre predstavivosť diváka, ale napriek tomu pôsobil snáď najmenej vyhranene.

Výber finálovej štvorky Ceny Oskára Če­pana 2008 bol pre mňa príťažlivý najmä spomínanou rôznorodosťou. Je zrejme nemožné objektívne porovnávať takéto odlišné autorské prístupy k tvorbe. Mys­lím, že napriek tomu je víťazstvo Mikytu, vzhľadom na komplexnosť a rozsah jeho doterajšej tvorby, rovnako ako pre neho príznačnú autorskú sebadisciplínu, celkom oprávnené.

 

Svätopluk Mikyta, Ja, Ludevít, 2008, fotografia,foto: Filip Vančo.

Ján Šicko, Bez názvu, 2008, kombinovaná technika, foto: Boris Németh;

Jaroslav Varga, Malé veľké mesto, 2008, foto: Boris Németh;

Petra Feriancová, Celkový pohľad na inštaláciu autorky, vpravo: Insomnia, neupravovaný záznam (18.06.2008, 6:10-6:48), projekcia na stenu s obmedzením výstupu na A4 v ploche, 2008, foto: Marko Horban.

 

Katarína Gatialová je výtvarná teoretička a vizuálna umelkyňa.

Find more stories

Články