Agónia a extáza umenia nových médií

11. 7. 2008

Motto 1: „(…) buď naozaj tí umelci, tí zaujímaví, tí naozaj relevantní umelci budú úplne operovať mimo umeleckého systému, reprezentovaného múzeom, kritikom, galériou, časopisom a tak ďalej, a budú absolútne nezávislí, ale nebudú ani braní na vedomie, a napriek tomu budú existovať ako takí. To je jed­na možnosť, že teda zaujímavejšie umenie sa bude diať mimo umeleckého kontextu (…). Druhá možnosť je, že systém ako taký sa otvorí iným disciplínam, iným kontextom a bude oveľa viac medziodborový. Aj tam vznikne úplne nový kontext chápania umenia.“

Michael Bielický v rozhovore s Michalom Murinom1

Motto 2: Motto 2: „Učitelia i študenti reagovali rovnako na potrebu poopraviť technicky zastaralý termín „videa“ ako v publikáciách, tak i v rámci univerzitnej praxe, napríklad pomocou „označenia tried“. Jean Francios Guiton pomenoval svoju triedu na Hochschule für Künste v Brémach Ateliér časových médií. Audiovizuálna kompozícia. Ide o tematickú formuláciu prvotného záujmu v zvukovo-obrazových štruktúrach.“

Sabine Maria Schmidt2

Motto 3: „Tieto hračky boli napísané podľa rovnakých inštrukcií ako normálne programy. Od serióznej práce ich odlišovala iba neužitočnosť. Akoby krajinu križoval hračkársky vláčik. Nemôžeme sa sťažovať. Bol to prvý signál, že staviame nový svet.“

František Gyárfáš3

 

NA SLOVENSKU V TOMTO prípade krá­čame s dobou, bohužiaľ nechtiac – diskusie o kríze mediálneho umenia, skeptici interne­tu ako platformy pre všeobecnú tvorivosť, nové médiá verzus staré médiá4 atď. Tieto kritiky sa podobajú odmietavým reakciám našej scény na nové médiá, ktoré sledujem, odkedy sa venujem organizovaniu aktivít v oblasti kultúry nových médií5. Na rovinu povedané, kým ľudia z našej profesionálnej scény vizuálneho umenia stihli výraznejšie zareagovať na svetový novomediálny boom, skončil sa. Prepáčte, trochu preháňam, v na­sledujúcom texte chcem ale upozorniť na základné fakty, ktoré si dnes treba k novým médiám povedať: redefinícia pojmov sa týka všetkých, ale trápiť musí predovšetkým teoretikov; profesionálna scéna vizuálneho umenia našťastie nie je jediná, ktorá má li­cenciu na tvorbu mediálneho umenia; v sú­časnom tichu na teoretickej scéne vizuálne­ho umenia má hodnotu každý príspevok do diskusie.6

 

POCHOPENIE A NEPOCHOPENIE NOVÝCH MÉDIÍ U NÁS

Pojem nové médiá nemá v umení príliš šťast­ný osud – najskôr sa prebojoval cez staršie termíny čiastočne vymedzujúce jeho obsah (kybernetické umenie, digitálne umenie, elektronické umenie, intermédiá, multimédiá atď.), aby bol po celý čas používania ozna­čovaný za provizórny, odmietaný technolo­gickými skeptikmi spomedzi umelcov kvôli svojmu dualistickému vyzneniu (nové vs. staré), na nejaký čas kanonizovaný a vzápä­tí v podstate nahradený termínom mediálne umenie. Mätúce je, že pojem je rozšírený v iných oblastiach (komunikačné a informač­né technológie, reklama…) a označuje jedno­ducho technologické inovácie. V minulých rokoch sme sa stretávali aj s termínmi nové médiá v umení (niekedy nové technológie v umení), umenie nových médií, kultúra no­vých médií… Tieto termíny sa vyskytovali skôr v teoretických diskusiách – vyplývali z potreby zaviesť univerzálny termín, ktorý zahŕňa oblasti, pri ktorých teoretici správne predpokladali, že patria k sebe. Elektronické umenie, digitálne umenie, kyberkultúra atď. nestačili na označenie rozsiahleho prieniku kultúry, technológie a ďalších oblastí. Pojem nové médiá narazil však kvôli svojej ambiva­lentnosti na viaceré problémy a nikdy nebol používaný bez výhrad. Kritérium nového ho odsúdilo na neustálu redefiníciu,presnejšiena rámcovú definíciu a konkrétne vymedze­nie vymenovaním jeho aktuálnych súčastí a vlastností.7 Napríklad festival Ars Electroni­ca, ktorý je u nás takmer synonymom nových médií, používal na opísanie predmetu svojho záujmu už klasické spojenie umenie-techno­lógie-spoločnosť a každý ročník definovaltémou, termín nové médiá explicitne v názve nepoužíval.8 V polovici 90. rokov sa viac po­užívala predpona kyber- (umenie, kultúra) / cyber art, cyber culture, u nás paralelne so zahraničím9. Odkazovala k virtuálnej realite a novému priestoru – internetu. Svet nových médií je fascinujúci v tom, že je to nekoneč­ná skladačka a upresňovanie významov toho, čo si pamätáme z minulosti a priraďujeme si súčasné fenomény k minulým víziám. Je zá­žitkom čítať dobrý text z oblasti teórie médií, ktorý vyznieva aktuálne aj po rokoch, autor/ka ho píše s nadhľadom a uvedomuje si korekciu v budúcnosti na základe reálnych udalostí. Podobne obohacujúce môže byť však čítanie textu, nad ktorým sa už možno pousmejeme kvôli jeho naivite, prípadne preceneniu rých­losti technologického vývoja10.

Skôr k tým prvým patria texty v časopise PROFIL číslo 4 z roku 2000, ktoré zostavil performer a teoretik, propagátor nových mé­dií, Michal Murin. V úvodníku presne defino­val predmet nových médií, ponúkol aj spomí­nanú definíciu pomocou súvisiacich druhov („webart, netart, interaktívne vizuálno-zvuko­vé inštalácie, interaktívne environmenty…“) a zdôraznil potrebu historického výskumu a prepojenia s avantgardami prvej polovice a 60. rokov 20. storočia11. Už vtedy totiž chý­balo „uznanie“ niektorých projektov z pred­chádzajúcich rokov zo strany odbornej verej­nosti, venujúcej sa vizuálnemu umeniu.12

Medzinárodne nové médiá kanonizovalo nie­koľko publikácií, spomeňme aj u nás známe – New Media in Late 20th-Century z roku 1999 od historika a kritika Michaela Rusha13 a New Media Reader s úvodom teoretika Leva Ma­novicha z roku 200314. Manovich ponúkol 7 definícií nových médií spoznámkou, že je ne­pochybne možné vytvoriť ďalšie15. V týchto publikáciách, ktoré sa venujú histórii médií a vystopovaniu dôležitých vplyvov rôznych odborov, je vyjadrený obraz komplexnosti oblasti nových médií. Zároveň jasne odkazu­jú, že vizuálne umenie nie je jediným poruč­níkom nových médií. Pretože nielen u nás sa dal v tej dobe cítiť oddelený, paralelný vývoj dvoch línií vizuálneho umenia – inštitucio­nalizovaného vizuálneho umenia a umenia nových médií. Nedôverčivým akademickým dejinám umenia „nesedelo“, že splynuli hra­nice niektorých odborov používaním príbuz­ných médií, technológií a postupov (napríklad expanded cinema/rozšírený film–videoume­nie–live vizuály). Uznanie umenia nových médií ako relevantnej súčasti inštitucionalizo­vaných dejín vizuálneho umenia sa naplnilo, keď sa rozšíril termín „media art“ (umenie médií, mediálne umenie), ktorý jasnejšie vy­týčil pravidlá hry a uspokojil zástupcov kon­venčných dejín umenia:

– prepojil súčasné nové médiá s historickým vývojom = nové médiá sú pokračovateľom experimentov niektorých avantgárd (ktoré už dosiahli akceptáciu v akademických kru­hoch)

– akceptoval zaradenie autorov nepochád­zajúcich z akademickej umeleckej scény do oblasti umenia

– odstránil sporné adjektívum „nový“ a zhr­nul pod „médiá“ už prediskutované pojmy multimediálneho a intermediálneho umenia = spolupôsobenie zvuku – obrazu – pohybu – času – procesu – priestoru…

– prijal fenomény, ktoré už nemohol nikto v súčasnej kultúre prehliadať = interaktivita, úloha publika atď.

V roku 2004 bol zverejnený projekt nemec­kých teoretikov Dietera Danielsa a Rudol­fa Frielinga Medien Kunst Netz / Media Art Net16, ktorý priniesol podrobný pohľad na históriu a témy mediálneho umenia – nielen unikátnu databázu diel, autorov, ale aj súhrnné analytické texty k jednotlivým kľúčovým té­mam. Mediálne umenie chápu autori projek­tu ako multimédiálne, časové a procesuálne, sústredili sa na jednotlivé fenomény, spojenia charakteristické pre nové médiá (estetika digi­tálneho, generatívne nástroje).

U nás je paralelou tejto akceptácie nových médií akademickou kritikou pod vlajkou mediálneho umenia publikácia Kataríny Rusnákovej z roku 2006 História a teória mediálneho umenia na Slovensku. Publikácia nadväzuje na spomínané tendencie zahrani­čnej teórie a čitatelia v nej môžu nájsť rozsiahlu bibliografiu literatúry, exkurz do písania o nových médiách u nás a pomerne vyčerpá­vajúci prehľad vývoja mediálneho umenia na Slovensku (asi do roku 2003).17

História a teória mediálneho umenia, či zahra­ničná alebo slovenská, však vyberá z nových médií iba časť problematiky, veľa sociálnych, subkultúrnych, či populárnych fenoménov zostáva za jej bránami, mimo kompetencie kunsthistorikov. Ak sa zaujímame o nové médiá a pozrieme sa na predmet mediálneho umenia bližšie, nemôže nás uspokojiť, lebo nemôže nahradiť pluralitu, ktorá sa dala za­strešiť pojmom nové médiá. Našťastie, v pu­blikácii Kataríny Rusnákovej už sú uvedení autori kľúčoví pre nové médiá u nás, hoci by boli podozriví pre ortodoxné dejiny umenia v duchu prvého motta tohto textu.18

Už som naznačila, že monumentálny zborník textov New Media Reader pomohol uzavrieť jednu kapitolu v teórii, stanovil hranice. Nové médiá globálne našli svoje miesto, sú ukot­vené, definované…Sú správne pochopené aj u nás? Na základe toho, ako je momentálne termín nové médiá prirodzene používaný umelcami aj teoretikmi sa zdá, že áno. Dokon­ca niektorí žurnalisti sa prestali do nekonečna pýtať na vysvetlenie tohto termínu. Už netre­ba používať pomocné subdefinície(umeniepoužívajúce nové technológie atď.), ktoré ešte viac dráždili neoprávnenú kritiku formalistic­kého charakteru nových médií. V dobe vyda­nia New Media Reader sa u nás riešila „druhá novomediálna osveta“ – popri pokračujúcich projektoch devätdesiatych rokov sa vytvárala ďalšia generácia organizátorov a umelcov.19

 

NOVÉ IHRISKO

U nás sa už tradične o nových médiách dis­kutuje, až na výnimky, inde ako v časopisoch o vizuálnom umení a vo výtvarníckych kuloároch. Nezáujem zo strany výtvarnej scény sa dá možno pripísať aj tomu, že u nás je silný základ umenia nových médií v oblasti hudob­ného experimentu. A to výtvarníkov vzďaľuje a odrádza, akoby to bol terén niekoho iné­ho… Možno už spomínaná vágnosť termínu nové médiá spôsobila ich nedôveru – všim­nime si návrat termínu multimédiá/multi­mediálne umenie do rétoriky. Každopádne, vývoj posledných pár rokov opäť potvrdil, že nové médiá zastupujú, chápu a propagujú predovšetkým ľudia mimo okruh výtvarné­ho/vizuálneho umenia. Pre niekoho je dôvod jednoduchý. Je ním to, že bolo veľmi málo umelcov, ktorí robili nové médiá a výtvarní teoretici nemôžu „vymýšľať“ koncepty, kto­ré nikdy nevznikli. V skratke, na profiscénenie je dosť „materiálu“. Treba však priznať, že odborníci z iných oblastí predbiehajú v tvorbe a výskume nových médií umelcov a teoretikov vizuálneho umenia o pár dĺžok.

A výsledky tohto mlčania a „nevýchovy“ sa už začínajú prejavovať aj u nového publika – odmietanie mediálnej tvorby, predovšetkým videoumenia z ateliérov profesionálnych vý­tvarníkov sa už nedá prehliadať. Vypočuť si názory širšej verejnosti na slovenský videoart je frustrujúce, podľa mladých divákov je väč­šina videoumenia jednoducho nuda. Jednou z teórií je, že devalvácia tém a nadužívanie videomédia spôsobili, že publikum odmieta a priori aj kvalitné diela, ktoré sú vytvorené týmto médiom.20 Nechcem na tomto mieste analyzovať dôvody. Čiastočne preto, že mo­mentálne mám k dispozícii iba komentáre z internetových a osobných diskusií. Chcela som len priniesť do diskusie túto tému.

Konflikt kvôli témam a formám videou­menia je len vrcholom stále pretrvávajúcej nedôvery, ktorá u nás vládne vo vzájomnej komunikácii „umeleckej scény“ a „technolo­gických/vedeckých/informačných“ disciplín. Väčšina profesionálnej výtvarníckej scény nie je ochotná venovať viac pozornosti tech­nologickej stránke (nemyslím technológiu ako nástroj, ale ako postoj). Väčšina autorov pôvodne z iných odborov odmieta chápať individualizmus a sebastrednosť ľudí zo „scé­ny“. „Iní“ umenie neberú vážne, „umelci“ si myslia, že technológia je odmezujúca. Navzá­jom pokladajú svoju prácu za nesústredenú, nezameranú, diela tých druhých za „hračky“. Pritom všetci ostatní pokladajú tento spor za smiešny a drvivá väčšina spoločnosti mu vôbec nevenuje pozornosť. Slabosť nášho umenia sa prejavuje práve v konfrontácii so spoločenskou realitou, s mediálnym svetom, znalostnou spoločnosťou, ktorá sa hýbe rých­lejšie ako väčšina tém nášho videoartu. Pre­zentácia nových médií v galerijnom prostredí je neadekvátna, až naivná, stále „nemáme na“ nákladné inštalácie, ktoré sú pre vyprázdnené biele galérie najpríťažlivejšou alternatívou.

Pri uvažovaní o kultúre nových médií sa stal pre mňa kľúčovým pojem „prostredie“. Ak si uvedomíme presný kontext, v ktorom sa pohybujeme, vieme ľahšie pochopiť rozdielnosti. Prostredie nových médií je inde ako v galériách, je v koncertných a divadelných sálach, v kluboch, na displejoch, v kinosálach. Čiastočne to vyplýva z podstaty umenia no­vých médií (pre ne a s ich pomocou vzniklo), ale do galérií a ateliérov sme ho sami nepus­tili bazírovaním na individualizme, snobskou neschopnosťou učiť sa nové. Tento rozkol naprávajú jedine ľudia z oboch strán, ktorí správne pochopili predponu multi-. Študenti umenia a teórie, ktorí sa zaujímajú o progra­movanie, IT špecialisti, ktorí sa vzdelávajú v teórii umenia a filozofii. Všetci, ktorí sa neobávajú viacdomosti zo strachu straty špe­cializácie a dôveryhodnosti a ktorí prepájajú rôzne skupiny, nad terminológiou síce pre­mýšľajú, ale nenechajú sa odkloniť od svojho záujmu o najnovšie trendy. Momentálne po­zorujem čiastočný odklon od nemateriálnosti digitálnych médií – používanie analógových techník na dosiahnutie efektu, ktorý by mož­no dosiahli aj digitálne médiá, ale súčasťou prezentácie je aj estetika prezentačnej techni­ky (meotary, analógové hudobné nástroje…). Experimentálne multimediálne performance pripomínajú síce už viackrát zopakovanú mi­nulosť, ale sú svieže, autentické a robia ich aj najmladší autori.21

Vo vizuálnom umení dnes môžeme nájsť viacero začínajúcich umelcov, ktorí pracu­jú s technológiami a najnovšími nástrojmi a mediálnymi stratégiami. Zámerne tu však neuvádzam mená, lebo ich práca by mala byť predmetom ďalšieho výskumu. Samozrejme väčšina už známych umelcov vo svojich ak­tivitách pokračuje. Predmet nových médií sa teda aj u nás ďalej rozvíja. Ak sa pýtame na ďalší osud pojmu nové médiá, myslím si, že nie je podstatné, čo si momentálne vyberieme. Môžeme pokladať nové médiá/umenie no­vých médií/mediálne umenie za jednu z kapi­tol dejín umenia, nadväzujúcu na avantgardné ideály prepojenia technológií a tvorby. Alebo môžeme chápať nové médiá ako relatívnu kategóriu v kultúre a naďalej ňou pomenúvať inovácie v jednotlivých odboroch s tým, že jej obsah sa neustále mení… Prípadne termín ďa­lej používať pomocne na označenie interdisci­plinárneho prieniku, ktorý je charakteristický pre našu súčasnosť. Sieťová kultúra, postdi­gitálne umenie, franchising nových diskus­ných formátov, globálne umenie…22 Už bolo povedané, že vývoj, ktorý s novými médiami súvisel, dal ďalší zásah „univerzalisticky chá­paným dejinám umenia“23.

 

1. Rozhovor s M. Bielickým – Murin, Michal: Relevantní umel­ci budú úplne operovať mimo umeleckého systému. In: PROFIL 4/2000, s. 47.

2. 40yearsvideoart.de – Part 1. Digital Heritage: Video art in Ger­many from 1963 until the present. Ed. Rudolf Frieling, Wulf Herzo­genrath. Kunsthalle Bremen, K21 Kunstsammlung Nordrhein-West­falen, Düsseldorf, Städtische Galerie im Lenbachhaus, Münich, Museum der Bildenden Künste Leipzig, ZKM, Center for Art and Media Karlsruhe, 2006, s. 36.

3. Gyárfáš, František: Tichí spoločníci. Bratislava, 2005, s. 13.

4. Transmediale – Armin Medosch: Good Bye Reality! How Media Art Died But Nobody Noticed. http://osdir.com/ml/culture.internet.spectre/2006-02/msg00028.html, aktuálna debata o knihe Andrew Keena The Cult of the Amateur. How Today’s Internet Is Killing Our Culture, http://thecultoftheamateur.com, alebo Chun, Wendy Hui Kyong; Keenan, Thomas: New Media, Old Media: A History and Theory Reader. New York [etc.]: Routledge. 2006.

5. Asi od roku 2001, kedy som sa bližšie zoznámila s touto problema­tikou na workshope Art Servers Unlimited 2. Pozri: http://literarky.cz/?&.

6. Veľmi som sa chcela v tomto článku vyhnúť negatívnym tónom a vybrať pozitívne fakty, ale niektoré veci v ďalšom texte musím povedať, pretože – čo je pre Slovensko typické – keď čítame niek­toré postrehy z minulosti, tak často konštatujeme: „v podstate sa nič nezmenilo“. Podobnosť situácie s analýzou M. Murina z roku 1999 je až zarážajúca – pozri: Murin, Michal: Nové technológie v sloven­skom umení alebo vyhoďme sa z kola von, In: Almanach ’98, Brati­slava, SCCA. 1999.

7. Paralela sa dá nájsť aj pri iných termínoch, napríklad postmoder­na, súčasné umenie…

8. www.aec.at

9. Napríklad Lacinová, Ľuba: Kybernetický priestor pre telo, intelekt a dušu, In: Profil1–2/1995,s.2–9.

10. Prednedávnom som našla v antikvariáte knihu o atómovom mes­te v austrálskej púšti „Elektropolis. Mesto technických zázrakov“ od Otfrida Hansteina, ktorá vyšla v Učiteľskom nakladateľstve O. Tráv­níčka v Žiline (bez udania roku vydania, asi 40. roky 20. storočia).

11. Murin, Michal: Nové médiá. In: PROFIL 4/2000, s. 4 – 5.

12. Mám na mysli generáciu experimentátorov v oblasti nových mé­dií, ktorí sa v 80. a 90. rokoch venovali hlavne zvukovým projektom, performance, počítačovej grafike. Ide hlavne o projekty skupiny SNEH, M. Adamčiaka a kolegov (pozri: Avalanches 1990-95, Zbor­ník Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu. Zost. M. Murin. Bratislava 1995), ďalej už spomínaný M. Murin, ktorý často spolupracuje s filo­zofom J. Cseresom. Ďalej Studio Erté z Nových Zámkov, ktoré orga­nizovalo festival Transart Communication (o ich aktivitách nedávno vyšla publikácia – Hushegyi, G.; Sõrés, Z.: Transart Communicati­on. Performance & Multimedia Art. Studio erté 1987 – 2007. Zost. G. Hushegyi, J.R. Juhász, I. Németh. Kalligram, Bratislava 2008). Spomínaní organizátori pozvali na Slovensko osobnosti ako D. Ritter, P. Niblock a iní. Experimentálne štúdio Slovenského rozhlasu zastu­povala výrazná osobnosť J. Ďuriša, ktorý v roku 2002 spoluzaložil server radioart.sk. Z oblasti počítačovej grafiky treba spomenúť M.Šperku, ktorý vyučuje na Fakulte informatiky a informačných tech­nológií STU v Bratislave a jeho výstavy e-mail artu.

13. Rush, Michael: New Media in Late 20th-Century. Thames & Hudson. New York, 1999.

14. New Media Reader. Ed. Noah Wardrip-Fruin, Nick Montfort. Introductions by Janet H. Murray, Lev Manovich. MIT Press. New York, London. 2003. Pozri aj na internete:

15. Lev Manovich: The Language of New Media (MIT Press, 2002); www.manovich.net; Rusnáková, Katarína: História a teória mediál­neho umenia na Slovensku, Bratislava, 2006, s. 15 – 16, pozn. 1).

16. www.mediaartnet.org

17. Rusnáková, Katarína: História a teória mediálneho umenia na Slovensku, Bratislava, 2006.

18. Napríklad Z. Hlinka, www.zden.sk, je nielen umelcom, ale aj organizátorom festivalu Demobit; I. Diosi, autor, ktorý okrem iného pracuje s modifikovaním herných enginov;J.Šicko,tvorca procesu­álneho dizajnu a multimediálnej scénografie.Sútoautori,ktorísabez problémov zaradili do inštitucionálneho kontextu vizuálneho umenia prostredníctvom výstav, čo nie je ľahké pre absolventov iných škôl ako VŠVU. Ďalej autori tej istej generácie ako napr. M. Kvetán, A. M. Chisa a L.Tkáčová, E. Binder. Pre úplnosť tohto po­hľadu mi však v spomínanej publikácii chýba bližšia analýza práce umelcov ako P. A. Huba, T. A. Blonski, N. Ružičková, M. Čorejová/M. Nociarová.

19. „Prvou osvetou“ nových médií je podľa mňa pôsobenie M. Mu­rina, J. Cseresa, M. Šperku… A tou druhou obdobie, kedy sa približne od roku 2000 začala formovať skupina ľudí, ktorí patria do generá­cie umelcov spomínaných v pozn. 18. Ďalej je to združenie Atrakt Art, vydavatelia časopisu 3⁄4 Revue, ktoré aktuálne predstavovali najnovšie trendy v nových médiách, združenia, v ktorých sa pohybu­jem ja (Buryzone, Burundi, 13 kubikov). Galéria Buryzone zorgani­zovala ešte úplne nedocenený projekt New Media Nation. Práve tam za spolupráce viacerých organizátorov vznikol v roku 2002 festival kultúry nových médií Multiplace, ktorý funguje doteraz. Pokiaľ ide o teóriu a štúdium, k týmto aktivitám patrí výskum J. Čarného tý­kajúci sa videoumenia v galérii PRIESTOR for Contemporary Arts (teraz SPACE).

20. V Nemecku je veľkým krokom k uznaniu videoumenia rozsiahly projekt 40JAHREVIDEOKUNST.DE, Digitales Erbe: Videokunst in Deutschland von 1963 bis heute, pozri online: www.40jahrevideo­kunst.de.

21. IT odborník D. Barok sa venuje výskumu mediálneho umenia – hlavným cieľom jeho kolaboratívneho projektu MONOSKOP je vytvoriť databázu mediálneho umenia na Slovensku – www.burundi.sk/monoskop. Napríklad české školstvo poskytuje možnosť realizá­cie viacerým: B. Šedivá, jedna z organizátoriek festivalu Multiplace prednáša na VUT v Brne, A. Mona Chisa je asistentkou v Ateliéri nových médií na AVU v Prahe. V Brne študuje teoretik P. Fabuš, pozri: www.palofabus.net. Databázu venovanú experimentálnemu filmuInyfilm.sk koordinuje filmár Ján Adamove, pozri:www.inyfilm.sk. Relevantné informácie z oblasti mediálnej kultúry poskytujú auto­ri z okruhu servera Medialne.sk (P. Garaj, J. Šifra a ďalší) a mnohí teoretici z odborov týkajúcich sa informačných médií.

22. Sieťová kultúra: www.multiplace.org, postdigitálne umenie: Kim Cascone: The Aesthetics of Failure: „Post-digital“ Tendencies in Contemporary Computer Music (Rehák, O.: Postdigitálna hudba. In: 3/4, 15/2003), nové diskusné formáty franchisingového typu: www.pechakucha.sk, www.barcamp.sk, globálne umenie – projekt H. Beltinga a P. Weibela, ZKM – Global Art and the Museum: www.globalartmuseum.de.

23. Pozri Rusnáková, c. d., s. 20.

 

Roxana Torre, Osobná mapa sveta, 2005, foto: personalworldmap.org.Roxana Torre, Osobná mapa sveta, 2005, foto: personalworldmap.org.

Eva a Franco Mattes aka 0100101110101101.org, opätovné uskutočnenie výstrelu Chrisa Burdena, 2007, performance v Second Life, courtesy Postmasters, New York.

Miltos Manetas, Autoportrét, 2001, olej na plátne, 228,6×187,9 cm, v zbierke Yvon Lambert, New York / Paríž.

 

Mária Rišková je programovou koordinátorkou a výkon­nou riaditeľkou združenia 13 kubikov.

Find more stories

Články