Matalesk -Jaroslav Kyša a Ján Gasparovič

21. 12. 2007

Keď fanúšikovi vizuálneho umenia ponúknete možnosť búchaním, klopkaním a šúchaním na sklené objekty vytvoriť vlastné ruchové skladby, je dosť možné, že sa z výtvarnej scény preorientuje na scénu hudobnú, konkrétne – noizovú. V galérii ho už potom zrejme neudrží ani ďalšie vystavené dielo, zákerné ropné škvrny číhajúce na podlahe. Tento scenár straty diváka vizuálneho umenia je samozrejme trochu prehnaný, a presahy mimo konvenčné hranice galerijného umenia majú v prípade výstavy MATALESK účinok presne opačný.


Názov výstavy poukazuje na jeden z mnohých kontrastov, vystavovaných diplomových prác absolventa sochy v Košiciach Jara Kyšu a sklára, bratislavského absolventa Jána Gašparoviča. V známom umeleckom centre Stanica Žilina – Záriečie sa teda ocitli vedľa seba chladné, vyleštené ropné mláky Kyšu a Gašparovičove akustické interaktívne sklené objekty.
Prvá práca svojím amorfným tvarom a perfekcionistickou povrchovou úpravou ťaží z použitého materiálu maximum. Dôkladne tvarované, svojimi rozmermi snáď trochu „post-Carl Andreovské“ čierne prízemné objekty možno označiť absurdným termínom dizajn pre dizajn, samozrejme bez funkcie. Mláky, číhajúce zloprajné znečistenia, vyvolávajú spomienky na niektoré béčkové sci-fi seriály zo začiatku deväťdesiatych rokov, no na sklamanie diváka sa z nich žiadny rádioaktívny mutant nevynorí. Toľko k aktuálnym angažovaným odkazom na naše civilizačné neduhy, ako napríklad konzum alebo environmentálna bezohľadnosť. Tieto objekty sú ako stvorené pre nejaký vyčistený priestor bielej kocky s ďalšími dielami s podobnou tematikou po obvode. Avšak, konfrontované s experimentálnymi a hravými, koncepčne priamočiarymi prácami Jána Gašparoviča, zostávajú pre diváka akosi menej atraktívne (či primálo interaktívne). V kontraste s čiernymi objektmi je zvuková inštalácia celkom biela, funkčná, akoby trochu modernisticky „bez dizajnu“. Divákom vytvárané vibrácie, niekoľkými káblami poprepájaných sklených skriniek, ktorých konvenčné výtvarné vlastnosti sú popreté bielym náterom, sú snímané, ďalej mixované a efektované zvukovým aparátom. Ďalšou časťou inštalácie sú na gramofóne snímané zvuky drážok sklených „vinylov“. Sklo sa tak nestáva nositeľom vizuálnej informácie, ale napriek tomu je plne prítomné prostredníctvom svojho prirodzeného zvuku. Ako možno trochu príliš výrečný (bližšie k divákovi?) dovetok je pridaný zvukovo nasnímaný obrovský pohár s mliečnou tekutinou. Ako celok pôsobí výstava možno trochu nevyrovnane, no ponúka možnosť vidieť naraz dva príklady skutočne kvalitného súčasného slovenského umenia.

 

Katarína Gatialová je výtvarná teotetička a vizuálna umelkyňa.

 

 

Jaroslav Kyša, Ján Gašparovič: MATALESK
Stanica Žilina – Záriečie, 18. januára – 27. februára 2008

Pohľady do výstavy MATALESK, foto: archív autorov.

Find more stories

Články