Ján Triaška Medzistav

21. 12. 2007

Považská galéria umenia

Aktuálna žilinská výstava Jána Triašku (1977) sumarizuje jeho doterajšiu tvorbu na jej najviac signifikantných príkladoch – ukazuje mieru otvorenosti voči experimentu v maliarskej oblasti a spolu s ním aj vykročenia z maľby smerom k iným médiám. Triaška citlivo reaguje na dobové dianie v oblasti súčasného umenia, ako vojvodinský Slovák si však súbežne drží odstup od módnych (trhových) trendov nášho prostredia, čo ho na jednej strane môže znevýhodňovať v odlíšení kritikou, no na druhej strane mu poskytuje sústredenie, ktoré mnohým mladým výtvarníkom chýba.
Výstave dominujú jeho videosekvencie, projektované na maľbu a hoci sa jedná o starší cyklus (2003 –2007), šťastnou formou inštalácie sa mu podarilo vyvolať obklopujúcu, mimoriadne impresívnu atmosféru, ktorú v našich galériách často nezažívame. Maľba tu nepredstavuje fundamentálnu definitívu, pohyblivá projektovaná zložka jej dodáva dej svojho druhu, či akcentuje sublimačne premenlivú povahu takto poňatého diela.
Keď som po prvý raz u Triašku videl typus redukcie postavy na jej piktogramový znak, ktorého forma avizovala aj určitý retropohľad na dizajn socializmu, prišlo mi to ako mimoriadne šťastná náznaková sonda do našej vizuálnej pamäti. Anonymná figúra sa v novších plátnach rozvinula do rojov postáv, ktoré nepríčetne humanizujú maliarove aktuálne zameranie civilistickou témou uniformity urbánneho prostredia. Rieši ho v geometrickej, ale nie sterilnej abstrakcii, farebné riešenia nám môžu a nemusia konvenovať, lenže treba, žiaľ, povedať, že systém konštrukcie obrazu je príliš formálny. Tušené tematické ukotvenie, ktoré spočíva v kritike jednotvárnosti pôdorysných modelov sa (doslovne) prekrýva výtvarnou prebujnelosťou, mechanicky rozvíjajúcou spájanie bodov líniami. Triaška našiel svoj kód, spôsob, akým vie spomínané modely logicky interpretovať, čo je isto pre autora usilujúceho sa o geometrický štýl dôležité. Lenže, ak pri tejto interpretácii využíva iba určitý, vopred stanovený konštantný postup, nepomôže mu, že je odlišný od predmetu jeho kritiky – spomínaná kritickosť sa ním neguje. Každá téma sa dá riešiť aj čisto výtvarným jazykom, Triaškove zdelenia však v tejto chvíli vyžadujú viac vysvetliviek. Inak môžu byť mylne vnímané ako chladný racionálny konštrukt.
To, čo Triaška aktuálne prezentuje, je rozhodne hľadaním ideálneho výrazu. O to viac je pri maľbe potrebné selektovať z hotových diel tie, ktoré najviac vypovedajú o autorovom zameraní. Keby u nás existovala platforma pre priebežnú, a najmä dostatočne komunikatívnu, konštruktívnu kritiku, proces profilácie autorov by sa značne urýchlil.

Richard Gregor

 

Ján Triaška, pohľad do výstavy, foto: archív autora.

Find more stories

Články